14. 2. 2010

Možno zrušiť koncesionársky poplatok referendom?

Z času na čas určite aj vám napadne myšlienka, nad ktorou rozmýšľate a rozmýšľate. Takýchto myšlienok mi prichodí v poslednom čase veľké množstvo. Veď nečudo, keď chcete napísať diplomovku a niečo z toho aj mať, treba si na to sadnúť, vypísať si, porovnávať, tvoriť, argumentovať, spochybňovať atď. Do toho sa vám miešajú každodenné povinnosti typu vstať, umyť sa, najesť sa... :) Popri všetkých týchto činnostiach som sa rozhodol napísať túto krátku úvahu na ďalšiu diskusiu. I keď nedúfam, že sa rozvinie veľká diskusia na tomto blogu, verím, že sa tak udeje s mojimi veľkými učiteľmi (samozrejme, kompetentní vedia, o kom a čom je reč). Na úvod vyhlásim ešte raz, že je to len pragmatická úvaha.


V súčasnosti prebieha iniciatíva za vypísanie referenda a realita je taká, že niekedy v tomto roku možno aj bude vyhlásené. Referendum sa definuje ako hlasovanie, ktorým oprávnení voliči rozhodnú o prijatí alebo zamietnutí zákona, predpisu, návrhu alebo programu, ktoré boli predložené na posúdenie obyvateľstvu (a nie zákonodarnému orgánu). Je to jedna z mála zachovaných metód priamej demokracie (zdroj: wikipedia). Ako takmer všetko, aj referendum má svoju právnu reguláciu a u nás referendum kreuje ústava a spôsob jeho vykonania zákon. Ústava pozná refendum, ktorým sa môže rozhodnúť o dôležitých otázkach verejného záujmu. Prijaté návrhy v referende parlament vyhlási rovnako ako zákon. Avšak ústava vylučuje, čo môže byť predmetom referenda. Predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody, dane, odvody a štátny rozpočet.


Prečo nemôžu byť práve tieto otázky predmetom referenda, vám teraz neviem učebnicovo povedať, ale argumentujem si sám, že veď predsa volíme svojich reprezentantov, ktorí by mali rozhodovať za nás. Vyhlásiť referendum sa mi vidí len vtedy, keď určitá otázka sa dotýka zmeny v štátoprávnom usporiadaní (napr. vstup do federácie), alebo rozhodnúť o takej otázke, na ktorej sa nedokážu dohodnúť naši reprezentanti.


O otázkach, o ktorých sa inciatíva snaží vyhlásiť referendum, možno mať tiež pochybnosti. Ja som sa zastavil hneď pri prvej otázke, otázke bývalého koncesionárskeho poplatku, v súčasnosti s názvom úhrada za služby verejnosti poskytované Slovenskou televíziou a Slovenským rozhlasom. Ako som už uviedol, predmetom referenda nemôžu byť dane. A teraz otázka, môže byť predmetom referenda poplatok alebo úhrada? Tu sú otázniky ešte väčšie, na ktoré si nedovolím odpovedať, ale pekne právnicky to prenechám ústavnému súdu, ak sa bude vyjadrovať k otázkam predmetného referenda (pre tých nezainteresovaných informácia, že pred tým, ako prezident vyhlási referendum, môže sa obrátiť na ústavný súd, či otázky položené v referende sú v súlade s ústavou). Na stránke iniciátora tohto referenda nájdeme celý rad argumentov (tu a tu), že koncesionársky poplatok je daňou, a to daňou na hlavu. S touto argumentáciou súhlasím. I keď účelom úhrady je zabezpečiť finančné zabezpečenie služieb verejnosti, nepochopiteľne zákon viaže jej platenie na odoberanie elektrickej energie. Argumentácia takého typu, že tak sa zabezpečí platenie úhrady, neobstojí, veď predsa každý zákon musí mať svojho ducha. Duchom zákona o úhradách je to, že ak odoberám elektrinu, automaticky platím úhradu, bez ohľadu na to, či tie poskytované služby STV a SRo využívam. Môžete protiargumentovať, že napr. platím poistné na verejné zdravotné poistenie, ale ku doktorom nechodím. To nie je správna argumentácia, pretože pri poistnom (odvode) zákon nevymýšľa nezmyselné konštrukcie dôvodu platenia. Platiť musím a hotovo. Spochybňujem tak to, že úhrada (resp. koncesionársky poplatok) nie je poplatok, a teda zákonite to musí byť niečo iné. Podľa mňa a aj Sulíka je to daň. A teraz tá otázka, či sa môže o tomto konať referendum. No predsa nemôže, však to ústava zakazuje.


Voľakedy boli všetky dane, ktoré bolo možné ukladať, vymenované v zákone. Dnes to tak nie je a každá daň má svoj zákon s príslušným názvom dane (zákon o dani z príjmu, zákon o dani z pridanej hodnoty a pod.). Nemyslím si, že keď tento zákon používa pojem úhrada, tak nie je daňou. Veď v čom je iný, ako kedysi daň na hlavu, ktorá sa vyberala podľa toho, či dom mal alebo nemal komín. Dnes vyberáme daň podľa toho, či odoberáme elektrinu alebo nie. Veď je to to isté!


Záverom tvrdím, že koncesionársky poplatok (úhradu) by bolo dobré zrušiť, ale či to možno urobiť referendom, to si už tvrdiť nedovolím. Nechajme sa teda prekvapiť, ako táto celá iniciatíva dopadne. Dúfajme len, že nezlyhá na individuálnych záujmoch, ale bude prospešná pre všetkých...

10. 3. 2009

Voltaire - Candide

Ale zničehonic na nás vyrazili piráti ze Salé a zajali nás. Naši vojáci se bránili zrovna jako vojáci papežovi: zahodili zbraně, padli na kolena a prosili piráty o rozhřešení in articulo mortis.
A piráti je hned začali svlékat. Když už byli nazí jako opice, došlo na mou matku, dvorní dámy a na mne ovšem též.
To je podivuhodné, jak titánové umějí svlékat lidi. Ale jěšte víc mě podivilo, že nám všem strkali prsty do těch míst, kam si my ženy v případe nutnosti necháme obyčejně strkat pouze rourky.
Tento obřad mi připadal tuze zvláštní, ale celkem vzato - takhle se díváme na všecko, když jsme jéšte nikdy nevytáhli paty z domu. Zakrátko jsem se dověděla, že to delají proto, aby zjistili, zda si tam některá neschovává drahokamy. je to už takový dávný zvyk všech civilizovaných národů, které se plaví po moři. Zvědela jsem totiž, že na nej nezapomínají ani pobožní páni maltézští rytíři, když se jim dostanou do ruky Turci nebo Turkyně. Je to zákon mezinárodního práva, od něhož se dosud nikdo neodchýlil.
In: Voltaire; Candide, XYZ, 2007, str. 58-59
Zůstala jen naše pevnost. Nepřátelé nás chtěli vyhladovět, leč dvacet janičářů přisahalo, že se nikdy nevzdají.
Ono se řekne nevzdat se, ale strašný hlad je nakonec donutil pozřít naše dva eunuchy, jen aby nemuseli porušit přísahu. A za několik dní se rozhodli, že se pustí do nás žen.
Byl tam s námi také imám, muž velmi zbožný a velmi soucitný. Ten uspořádal hezké kázání a poradil jim, aby nás nezabíjeli najednou. Řekl jim:
"Uřízněte každé dámě toliko jednu polovinu zadnice, a máte hned dobré maso. Až bude třeba, máte jěšte druhou půlku a zase s tím několik dní vystačíte. Nebe vám bude za ten milosrdný skutek vděčné a jistě vám také nějak pomůže."
Byl velmi výmluvný a přesvědčil je. Provedli na nás tu děsnou operaci a nenamazat nás imám tou mastí, která se dává dětem při obřízce, byly bychom jistě umřely.
Sotvaže ale janičáři dojedli to, co sme jim dodaly, už tu byli Rusové. Přijeli na nízkých lodích a neunikl jim ani jeden janičář.
Rusové vůbec nevěnovali pozornost stavu, v jakém jsme byly. Naštěstí se však všude najde francouzský ranhojič. Jeden takový - byl tuze zručný - se nás ujal. Vyléčil nás a celý život budu vzpomínat, že mi dělal všelijaké návrhy, jedva se mé rány zahojily. Učinil je venkoncem ostatním také, chtěl nás utešit - a ujišťoval, že se takováhle věc stala i v jiných pevnostech a že to není nic neobvyklého, je to už takové válečné právo.
Ibid, str. 66-67

14. 2. 2009

Jakub Arbes - Newtonův Mozek

"... Kde [jsou] mozky Mozarta, Beethovena, Haydna? Kde mozky Garrikův, Keanův, Talmův, Rachelek, atd... A přece žijeme ve věku - pokroku! V čemž jeví se tento pokrok?"


"V moderní pedagogii." ozval se náhle ironický hlas od stolů právniků.


"Pravda," dodal příitel; "moderní pedagogie může se skutečne vykázati úspěchy neobyčejnými. Studie jsou naším heslem a nahromadění vědomostí cílem jejich. A od nejútlejšího mládí býváme s bezpříkladnou horlivostí mrskáni, abychom mozky své donutili k činnosti zvýšené, mimořádné, neobyčejné...
A přece ta divuplná šedá látka našeho mozku, která prý jest zřídlem našich schopností, nemůže býti v podstate nikdy jinou, než jakou práve jest, a výsledek tajemného procesu jejího nikdy jiným, než jak jest podmíněn domnělým tímto orgánem myšlení, cítění a vzpomínání..."


"Zato právnictví..." zaznělo posměšne od stolu pedagogů.


"...může se opravdu pochlubiti úspěchem nejskvelejším." vpadl pŕítel. "Neboť přes všechno úsilí nedovedlo jěště stanoviti ani - p o j e m práva...
Zato oblažilo lidstvo miliardami zákonů a zákonečků - temných i jasných, ale vždy elastických... A každý ze zákonů těch možno tisícerým způsobem vykládat, každý možno obcházet a každému možno se vzpírat...
A podivno! Bodáky a děla střeží i spravedlnost moderní... a v pozadí zívá doposud vězení a hrozí trest...
A kdož medle může se pochlubiti, že zná všechny ty nesčíselné zákony?... Miliardy ubožáků bloudí a ťapají v temnu... Víme všichni, že můžeme po každém kroku klopýtnout a octnout se v léčce neznámého nám zákona... A nebýt pouhého instinktu..."


"Výborne!" zaznělo škodolibě od stolu lékařů.


"Konstatuju." pokřačoval přítel. "že páni lékaři, jež přece vším právem možno pokládati za největší dobrodince lidstva, uznávají zásluhy svých kolegů právniků.


Ale kdož medle může vystoupiti a říci: Já nejsem jako onen moudrý Erasistratus, o němž jest kdesi doslova psáno, že vysokým pánům sivce hověl a sám sobě naléval pro ulehčení lahodné malinové štávy, ale obyčejným sprosťákům, když trochu žlutavěli, rozpáral břicho bez dlouhých okolků - podíval se na játra, podíval na slezinu, nasypal hojivého prachu, ránu zavřel a odevzdal svěřence - do vůle boží?"


Bouřlivý potlesk pochvaly byl odměnou za tento citát a ze všech stran voláno: "Výborne!"

In: Jakub Arbes - Newtonův Mozek, Praha, 1964, str. 85-87

29. 12. 2008

Advokát chudobných

Aj vám sa to určite stáva, že schytíte knihu, začítate sa a čítate dovtedy, kým nedočítate. Príbeh je tak pútavý a myšlienka taká silná, že kniha vám nedáva spávať a beriete ju všade so sebou s presvedčením, že keď sa naskytne vhodná príležitosť, otvoríte a čítate. Presne toto sa mi prihodilo pri knihe Johna Grishama Advokát chudobných. Vyhrabal som ju z police náhodou a keď už človeka nebavia skriptá, začíta sa do niečoho pútavejšieho. 

John Grisham je americký spisovateľ románov z právnického prostredia. Úspech mu priniesol už jeho druhý román Firma, ktorý bol aj sfilmovaný v hlavnej úlohe s Tomom Cruisom. Je absolventom Mississippskej univerzity a slávnej Old Miss Law School. Dve volebné obdobia bol členom mississippskej Snemovne reprezentantov. Bohatá právnická a politická prax mu poskytla množstvo tém na literárnu tvorbu. Keď mu v roku 1989 vyšiel prvý román Kedy zabiť (A Time to Kill), jeho meno ešte nikomu nič nehovorilo. V roku 1991 vyšiel jeho druhý román Firma a v roku 1992 román Prípad Pelikán, ktoré mali u čitateľov obrovský úspech. Väčšina jeho románov už bola aj sfilmovaná.[1]
V roku 1998 vyšla deviata kniha Advokát chudobných (The Street Lawyer). Ani tu sa John Grisham nezaprel ako právnik a vynikajúcim spôsobom zachytil americkú právnickú realitu. Dva svety, svet bohatých právnikov, ktorí prežívajú svoj vysnený americký sen a svet chudobných právnikov, ktorí sa potácajú na prahu chudoby a stávajú sa obhajcami tých najbiednejších ľudí.
(...)   
Zazvonil telefón. Mordecai Green. 
„Pán Brock,“ ozval sa zdvorilo. Hlas mu znel jasne, ale musel zápasiť s lomozom v pozadí. 
„Áno. Volajte ma Michael, prosím.“ 
„Tak dobre. No, obvolal som zopár miest, a podľa nich sa nemáte čoho báť. Krvná skúška je negatívna.“ 
„Ďakujem,“ povedal som. Hluk za jeho chrbtom narástol. „Kde ste?“ 
„V útulku pre bezdomovcov. Napadlo veľa snehu, a tak sa nám sem zbiehajú rýchlejšie, ako ich stačíme kŕmiť. Všetci sme tu. Musím bežať.“ 
Zavesil. Poobzeral som sa po svojej krásne vybavenej kancelárii. Stôl bol zo starého mahagónu, koberec bol perzský, kreslá boli obtiahnuté mäkkou tmavočervenou kožou, prístroje mali umelecký dizajn. Pomyslel som si na Mordecaia Greena, ktorý o takomto čase pracoval ako dobrovoľník, rozdával jedlo premrznutým a hladným, nepochybne s milým úsmevom na tvári. Obaja sme právnici, obaja sme urobili tie isté advokátske skúšky, obaja plne ovládame reč paragrafov. Do istej miery sme príbuzní. Ja pomáham svojim klientom prehltnúť konkurentov, aby si za celkový zisk mohli pripísať ďalšie nuly, a vďaka tomu zbohatnem. On svojich klientov kŕmi a zháňa im teplú posteľ. 
(...)[2]
Tu sa prvýkrát začína Michael Brock, hlavný hrdina a rozprávač, zamýšľať nad svojím doterajším životom. Zarába milióny firme, pre ktorú pracuje, odrobí 2500 hodín ročne, manželstvo nefunguje. Právnické ideály z čias štúdií hľadať spravodlivosť sa akosi premenili na začarovaný kruh kapitálu, peňazí, mamony, všetko je inak, ako by malo.
Michaela Brocka pohne k zmene incident s tzv. Pánom, ktorý prichádza do firmy, v ktorej Michael Brock pracuje, s revolverom a dynamitom po tom, čo firma mala značný podiel na osude Pána. Prispela k vysťahovaniu niekoľkých nájomníkov, aj Pána, ktorí skončili na ulici. Dej je popretkávaný mnohými osudmi ľudí.
 (...)
Mordecai sa vzdialil a ja som zaistil dvere. Chodníky boli plné ľudí. Hľadel som, ako sa okolo náhlia ľudia, ako sa boria s rezavým vetrom. Kde boli včera v noci, keď sa Ontario a jeho rodina chúlili v studenom aute a vdychovali nezapáchajúci kysličník uhoľnatý, až kým sa nepominuli? A kde sme boli my ostatní? 
Svet spel ku koncu. Nič nemalo zmysel. Ani nie za týždeň som videl šesť mŕtvych tulákov, a na taký šok som jednoducho nebol pripravený. Bol som vzdelaný belošský advokát, dobre živený a zámožný, na najlepšej ceste k ozajstnému bohatstvu a všetkým tým nádherným veciam, ktoré sa zaň dajú kúpiť. Pravdaže, manželstvo sa mi nevydarilo, ale to sa dá napraviť. Na svete je veľa pekných žien. Nemal som nijaké vážne starosti.
(...)[3]
 Michael sa mení, dokonca neváha ukradnúť spis kolegovi vo firme, len aby zistil skutočnú pravdu o deložovaní nájomníkov z budovy, na ktorej bola zainteresovaná aj firma, v ktorej Michael pracoval. Začína pomáhať chudobným, stáva sa ich advokátom. Navyše vypomáha vo vývarovni vydávať stravu tým najodkázanejším osobám. Snaží sa pomôcť aj Ruby, žene, ktorú odlúčili od syna kvôli jej závislosti na drogách. Prípady pro bono sa pre neho stávajú samozrejmosťou a dokonca ich robí rád.
(...)
„Poslali ťa za mnou, však? To nepôjde, Barry.“ 
„Povedz mi jediný rozumný dôvod. Prosím ťa o to.“ 
„Byť právnikom, to neznamená len účtovať hodiny a zarábať peniaze. Som z toho unavený, Barry. Chcem robiť čosi celkom iné.“ 
„Hovoríš ako prvoročiak.“
„Presne tak. Dali sme sa na právo, lebo sme si mysleli, že má vyššie poslanie. Ž budeme bojovať proti nespravodlivosti a spoločenskému zlu a vykonávať rozličné veľké činy, lebo sme právnici. Kedysi sme boli idealistami. Prečo by sme nimi nemohli byť znova?“ (...)[4]

Michael Brock našiel svoj zmysel života, robiť prípady pro bono, nezaujímať sa o výšku svojho konta. Možno nezmeniť celý svet, ale urobiť ho pre niekoho krajším a ľahším. Je to poslanie advokáta?...


[1] John Grisham [Cit. 2008-12-29] http://sk.wikipedia.org/wiki/John_Grisham.
[2] GRISHAM, J.: Advokát chudobných. Ikar 2005.
[3] Tamtiež.
[4] Tamtiež.

26. 12. 2008

Kniha o slovensko-českých vzťahoch...

To, čo si má národ ceniť, sú nepochybne jeho dejiny. Kľúčové okamihy, zlomové momenty sú neodmysliteľnou súčasťou vývoja každého národa. Dejinnoprávne aspekty najmä slovenského národa brilantne zachytáva vo svojej monografii knižka Historickoprávne aspekty slovensko-českých vzťahov. Na túto tému sa už popísalo mnoho, aj dejinne, aj právne. Táto knižka spája dejinné aj právne a dokonale chronologicky približuje všetky kľúčové momenty slovenského národa v celom historickom vývoj do času samostatného konštituovania Slovenskej republiky, dokonca aj po ňom. Nebudeme bližšie rozoberať, čím sa knižka zaoberá, konieckoncov recenziu na túto knižku nájdete v časopise VERSUS november 2008, ktorý sa v elektronickej podobe nachádza na stránkach ELSA Banská Bystrica, konkrétne tu. Čo nás však pri čítaní tejto veľmi čitateľnej knihy zaujalo, je jej posolstvo. Knižka necháva každému priestor na to, aby si vytvoril vlastný názor, či rozdelenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky bolo správnym krokom, kto k tomu prispel, ako sa realizovalo rozdelenie z právneho hľadiska. A tak môžeme diskutovať o tom, či sme mali s Čechmi pokračovať v súžití v spoločnom štáte (zväzku štátov) alebo to už ďalej nešlo, či sa na tom dohodli dvaja politici alebo vývoj bezprostredne smeroval k rozdeleniu a ako to vlastne bolo po právnej stránke.

"Poslednou komunistickou federatívnou krajinou, ktorá sa rozdelila, bolo Česko-Slovensko. Aj keď celý proces rozdelenia sa začal pádom komunistického režimu 17. novembra 1989, problémy vo fungovaní česko-slovenského dvojštátia sa prejavovali ešte pred rokom 1989, keď český disent nekoordinoval svoju činnosť so slovenskými odporcami komunistickej moci. 
Neustále sa prehlbujúce rozpory v Česko-Slovensku i pod vplyvom krachu komunistických autokracií prakticky vo všetkých tzv. socialistických krajinách vyústili v novembri 1989 do revolúcie, ktorá privodila koniec vlády komunistov. Dokonca sami si odhlasovali zrušenie čl. 4 Ústavy ČSSR o vedúcej úlohe Komunistickej strany Česko-Slovenska..."*

Hovorí sa, že národ, ktorý nepozná svoje dejiny, je odsúdený prežiť ich znovu...

------------------
*SKALOŠ, M.: Historickoprávne aspekty slovensko-českých vzťahov. Rozdelenie ČSFR a ďalšia spolupráca. Banská Bystrica 2008, s. 101.