Postrehol som, že nie je mojou silnou stránkou formovať (a formulovať) vedecké texty a myšlienky do článkov. Mohol by som sa obhajovať napríklad komplexnosťou svojho myslenia, vytvárajúcou rozsiahlejšie koherentné ideové štruktúry – pre ktoré je forma článku priestorom primalých rozmerov –, avšak opak sa mi zdá pravdou. Akoby lepšou „obhajobou“, či skôr opisom, mojej nečinnosti boli skôr známe slová, prejav Dmitrija Fjodoroviča Karamazova, prenesené v súdnom procese jeho obžaloby z otcovraždy: „Cítím se vinen opilstvím, prostopášností, leností a špatným životem. Chtěl jsem začít řádný život, jednou provždy, a právě v tu chvíli mě osud srazil.“
A tak som vlastne zabil svoje otcovstvo k nejednej myšlienke preblesknuvšej mi hlavou za celú tú dobu, takpovediac predhomérsku. Svoj hriech ich potratu sa pokúsim odčiniť postupom pomalým, vláčnym, možno bezcieľnym, ale o to romantickejším. Denníkom jedného čítania.
James Boyd White – The Legal Imagination
„Samozrejme, že je táto kniha stále formálne adresovaná „študentom práva“, ale verím, že ju dokážete prijať aj ako druh fikcie – akoby bola aj novelou, v ktorej je čitateľ možno aj jednou z postáv – a dúfam, že budete mať dokonca zážitok z toho, čo sa tomuto čitateľovi stane v priebehu jej textu.“
Hovorí o mne. Teda, počínam aplikovať. Pôsobivý úvod knihy The Legal ImaginationJames Boyd White-a ma v podstate naviedol na myšlienku zorganizovať akýsi experiment pôsobenia tohto diela na mňa, čitateľa, naviac exštudenta jeho odboru, s cieľom posúdiť na jednej strane, objektivizujúco, hodnovernosť obsahu tohto kľúčového diela, a na strane druhej, subjektivizujúco, vlastnú schopnosť význam textu pochopiť. Vopred sa samozrejme musím ospravedlniť každému, kto mnou zakúšanú cestu už prešiel a požiadať ho, aby sa buď môjmu denníku vyhol, alebo ho považoval za to, čím je - za denník. od amerického profesora, literárneho kritika a filozofa
„Ďalším spôsobom, ako vysvetliť, o čom je tento kurz, je uvedenie základnej otázky, ktorou sa zaoberá – ako môže inteligentný a vzdelaný človek venovať svoj život práci s právom, keď je život taký krátky a je predsa veľa iných vecí, ktoré môže robiť.“
Vidí sa mi preto veľmi esenciálne prečítať si túto knihu skôr, alebo aspoň čím skôr, než ma doterajšie nezodpovedanie citovanej otázky položí na lopatky svojou presilou. Ekonomicky povedané, autor sa mi predal hneď úvodom. Z ďalších častí úvodu vypichnem aspoň základné tézy, a teda, že jeho hlavným cieľom je priviesť čitateľa k formulovaniu vlastného smeru bádania v práve, k nájdeniu osobitej formy práce, zdokonaliť jeho schopnosť čítať a písať – áno, repetitio est mater studiorum -, a v neposlednom rade, vzdelať.
„Právo je jednou z mála aktivít, pri ktorých môžete rozpoznať a žiť so všetkými svojimi svojráznymi schopnosťami a nedostatkami, a s hrdosťou ich ovládať, keďže vašou úlohou je nájsť alebo vytvoriť si vlastný štýl, spôsob, ktorým budete robiť veci tak, ako považujete za správne. A činnosti, pri ktorých má právnik možnosť vyniknúť, zahŕňajú takmer celú paletu ľudských skúseností, od používania rýdzej logiky až po senzitivitu a emocionálne vlastnosti medziľudských vzťahov.“
A ako dodáva na záver, je potrebné k tejto knihe pristupovať s poznaním, že právo nie je veda, ale umenie, a že celý kurz je zameraný na mňa, ako na umelca. Ak potom White prirovnáva činnosť právnika k činnosti sochára, či maliara, prirovnám ja úvod jeho knihy k populárne, alebo skôr k sugestívne zloženej hudobnej skladbe. Uvidíme, či v ďalšej kapitole nastúpi znovu sláčikový orchester, alebo sa pridajú už aj nejaké bicie.
Priestor, ktorý si týmto denníkom vytváram, nech je považovaný za skromnú izbietku zvedavého, ktorý pre posadnutosť poznaním odhalí jej najtajomnejšie skrýše. Tým, že do akéhosi recenzného textu dokresľujem vlastnou rukou obrázky svojho ja, činím za dosť predstave, že „právo, ako inštitúcia, je založené na princípe spoznávania iných, a to najmä tým, že sa im dá možnosť rozpovedať svoj príbeh a že budú vypočutí.“