Sladkosť, s akou nás odhovára Michel de Montaigne od čítania svojho životného diela, Esejí, je priam nevídaná. O to úprimnejšie však vyznievajú skromné slová, že autor „sledoval iba domáci a súkromný cieľ“, lebo „keby [som] bol hľadal priazeň sveta, krajšie by [som] sa vyobliekal a predstavil sa premysleným vystupovaním“. Jednako je však jeho súbor esejí hĺbavým a duchaplným textom, myšlienky z ktorého sú citované v mnohých textoch zo širokej škály odborov. Počnúc filozofiou, kam Montaigneho pri všetkej úctivosti zaradili, pokračujúc psychológiou, teóriou literatúry, psychológiou, pedagogikou, politológiou a v neposlednom rade aj právom.
Montaigne, a jeho súkromné eseje, sú teda akousi Ariadninou niťou intelektuálna, v skrze verejného. Preto obísť toto, dovolím si monumentálne povedať, veľdielo pri publikovaní textov na našom blogu by bolo veľkou škodou. Na začiatok si prečítame časť kapitoly XXIII z prvého zväzku Esejí, s názvom O zvyku a o tom, že sa platný zákon nemá ľahkomyseľne zmeniť.
„Je veľmi pochybné, či úžitok zo zmeny zaužívaného zákona, nech je ten zákon akýkoľvek, bude taký očividný ako škoda, lebo verej¬ný poriadok je ako budova pospájaná dokopy z viacerých kusov takou väzbou, že nemôžete jedným pohýbať, aby sa to neprenieslo na celé teleso. Zákonodarca Turingov prikázal, že kto by chcel zrušiť starý zákon alebo zaviesť nový, predstúpi pred ľud so slučkou na krku, aby ho mohol každý, ak novotu neschváli, na mieste zaškrtiť. A spartský zákonodarca celý život naliehal na občanov, aby mu sľúbili, že sa neprehrešia ani proti jedinému z jeho príkazov. Efor, ktorý tak brutálne prerezal dve struny pridané Frinysom, si nekladie otázku, či hudba s nimi lepšie vyznie, alebo či akordy sú plnšie; na odsúdenie postačí, že sa porušil starý spôsob hry. “
To, čo Montaigne v uviedol na začiatok kapitoly, vcelku prezentuje jeho, chce sa povedať konzervatívny, názor, kedy povyšuje právnu istotu spojenú s platnosťou doterajšieho zákona nad osoh, ktorý môže priniesť norma nová, a to vzhľadom na neistotu, ktorú do právneho života táto norma vnáša už samotnou podstatou svojej existencie. Aby však uviedol konkrétne súvislosti, na ktoré svoj názor vzťahuje, spomína autor štátoprávne zmeny vo Francúzsku. Sila, ktorú si pod ideou sebavedomia uzurpuje jednotlivec, aby podľa vlastného názoru sformoval a formoval nový poriadok, je podľa neho absurdná.
„Ak mám byť úprimný, zdá sa mi, že treba byť veľmi samoľúby a namyslený, aby sme vlastnú mienku kládli tak vysoko, že ju chceme presadiť aj za cenu narušenia verej¬ného pokoja, toľkého nevyhnutného zla a takej hroznej skazy mravnej spojenej s občianskou vojnou, za cenu zmeny štátu...“
Autor, podľa môjho názoru, veľmi presne pomenúva rozpor, ktorý nastáva v čase, kedy (či už jednotlivcom alebo zákonodarným zborom) dochádza k zmene zákona, prípadne k zmene štátoprávnej. „Tí, čo zachovávajú zvyky a zákony svojej vlasti, a tí, čo ich chcú naprávať a meniť, by si mali veľa čo povedať.“ Ale nemôžu. V zastupiteľskej demokracii, a tobôž nie v autokratickom štáte, neexistuje pravidelný dialóg medzi zákonodarcom a rádovým adresátom zákona. Poriadne obmedzenú formu politickej zodpovednosti, ktorá je založená skôr na ideológiách - sociálnej, kresťanskej, národnostnej a iných -, nevyjadruje postoj jednotlivca – voliča k jednotlivému – zákonu, a degraduje tento diskurz na komunikačné klišé abstraktných myšlienok a nie na riešenie a analýzu konkrétnych pravidiel. Rovnako možno argumentovať v prípadoch, keď dochádza k štátnym prevratom malou skupinkou ľudí. Konkrétne prípady z dejín nakoniec uvádza sám autor.
„Sám boh vie, koľko ľudí v našom terajšom spore, kde treba sto článkov odstrániť a pridať, sa môže pochváliť, že presne rozpoznali dôvody a základy oboch stránok? Ich počet, ak vôbec tvoria počet, by veru nenarobil veľké zmätky.“
Závažnejšiu myšlienku však autor preberá v druhej časti kapitoly. „Pravda, beh sveta, ktorý vždy viac zmôže ako naše reči, nás zavše postaví pred takú súrnu nevyhnutnosť, že zákony jej musia v niečom ustúpiť.“ Tu už ale nepoukazuje na hodnotu nemennosti zákona, lež na hodnotu jeho vlády. Beh sveta, v Montaigneho kontexte štátoprávny vývoj, revolucionizmus, vôľa skupiny zmeniť platné, je tým, čomu sa možno brániť aj použitím mimoprávnych prostriedkov. Veď napokon, čítajte:
„A keď sa postavíte na odpor novote, ktorá k nám vnikla násilím, keď sa vo všetkom a všade držíte na uzde a v medziach zákonov proti tým, ktorí majú voľné pole, ktorým je dovolené všetko, čo ich zámeru vyhovuje, ste v postavení nerovnom a nebezpečnom: Vierolomnému viera dáva len možnosť škodiť. Tým skôr, že v bežnom štátnom zriadení, ktoré je zdravé, nie sú na takéto mimoriadne okolnosti pripravení; na to by musel byť zbor, ktorého hlavní členovia by sa schádzali a jeho rozhodnutia by sa museli stretávať s všeobecným súhlasom a poslušnosťou. Chod zákona je chladný, pomalý a neslobodný, ťažko teda odoláva chôdzi bezuzdnej, ktorá nedbá na nič.
Ako je známe, Octavianovi a Catonovi, týmto dvom veľkým ľuďom ešte vždy vyčítajú, že za občianskych vojen, Octavianus za Sullu, Cato za Caesara, radšej dopustili na vlasť najhoršie pohromy, ale nepomohli jej v rozpore s jej zákonmi, a vôbec ničím nepohli. A pravdu povediac, v takejto krajnej núdzi, keď sa nijako už nedá vydržať, bolo by zavše múdrejšie skloniť hlavu a trocha aj znášať úder, nie zatvrdiť sa a v ničom nepovoliť, hoci to nie je vo vašich silách, a dať násiliu príležitosť všetko pošliapať; lepšie by bolo zariadiť všetko tak, aby zákony chceli, čo môžu, a nie tak, aby nemohli, čo chcú. Tak urobil Agesilaos , keď prikázal, aby zákony na dvadsaťštyri hodín zaspali, a iný, ktorý za týmto účelom vyčiarkol jeden deň z kalendára, a Alexander , ktorý z mesiaca júna spravil ešte jeden máj. Ba aj Sparťania, ktorý platné nariadenia vlasti zachovávajú s úctou priam nábožnou, sa raz ocitli v tvŕdzi, keď zákon zakazoval vymenovať za admirála dva krát tú istú osobu, a keď na druhej strane situácia nevyhnutne vyžadovala, aby sa ním opäť stal Lysander. Zvolili teda za admirála istého Araka a Lysandra urobili hlavným veliteľom námorníctva. Rovnako prešibane si počínal ich vyslanec, keď ho poslali do Atén vymôcť zmenu istého nariadenia. Keď Perikles poukázal na to, že je zakázané odstrániť tabuľu so zákonom z miesta, kde stojí, poradil mu, aby ju len obrátil, tým skôr, že to nie je zakázané. Aj Plutarch chváli Filopoimena za to, že hoci sa narodil, aby rozkazoval, vedel nielen rozkazovať podľa zákonov, ale aj rozkazovať zákonom, ak to stav štátu nevyhnutne vyžadoval. “
citované z Montaigne, M.: Eseje, 1975, Slovenský spisovateľ, preložil Anton Vantuch
sekundárne citácie som pre ich množstvo nevkladal, je ich možné nájsť v samotnej knihe.