Právna erotika - Zadok

Disclaimer: Pri všetkých opisoch budem natoľko diskrétny, nakoľko je to možné požadovať od priemerne sexuálne aktívneho jedinca, a preto nezodpovedám za prípadné škody, spôsobené v dôsledku akejkoľvek emocionálnej hypersenzibility jedincov navštívších tento blog.

Eloquentio est mater studiorum*. Čítam o výrečnosti právnikov. O zložitosti ich jazyka. Že vraj píšu dlhé vety. Navyše plné slovíčkárenia a zbytočných tautológií (T. Jefferson). Miešajú prípad s prípadom (T. Jefferson), zátvorky so zátvorkami (T. Jefferson). Že vraj svojou snahou o prehľadnosť spôsobujú zmätok a nepochopiteľnosť (T. Jefferson). Najmä neustálym "alebo" a "a", alebo odkazom na uvedené a hore uvedené alebo horeuvedené (T. Jefferson). Na stránke languageandlaw.org tak zacitoval Ďzefrsna Peter Tiersma. Ak ste teda zvedaví, ako to vyzerá v praxi, pokračujte v čítaní a čudovaní sa:

Floridský okres, v ktorého území bolo potrebné riešiť nudizmus, prijal na tento účel nariadenie. Samozrejme v ňom narazili na problém definície, čo je, a čo nie je nudizmus. A tak vznikla taká presná definícia zadku, akú by ste hľadali aj v učebniciach medicíny veľmi ťažko:

Zadok: Oblasť na zadnej časti ľudského tela (niekedy označovaná aj ako glutaeus maximus), ktorá leží medzi dvomi pomyselnými priamkami vedúcimi vodorovne so zemou, keď osoba stojí, prvá, alebo tiež horná priamka vedie pol palca popod vrchol vertikálnej zadkovej štrbiny (t.j. od výčnelku vytvoreného svalmi vedúcimi od zadnej časti bokov po zadnú časť nôh), a druhá, alebo tiež dolná priamka vedie pol palca ponad najnižší bod zakrivenosti telesného výčnelku (označovaného tiež zadkový ohyb, falda) a medzi dvomi pomyselnými priamkami, jednou po každej strane tela (vonkajšie priamky), pričom vonkajšie priamky sú kolmé na zem a na hore uvedené horizontálne priamky a pričom kolmé vonkajšie priamky prechádzajú cez najvzdialenejší bod, v ktorom sa zadok dotýka vonkajšej časti každej z nôh. Bez ohľadu na hore uvedené zadok nesmie obsahovať žiadnu časť nohy, ischiokrurálne svaly pod zadkovým ohybom, sval tensor fasciae latae alebo akúkoľvek z hore opísaných častí ľudského tela, ktorá je buď medzi ľavou vnútornou zvislou priamkou a ľavou vonkajšou zvislou priamkou alebo medzi pravou vnútornou zvislou priamkou a pravou vonkajšou zvislou priamkou. Na účely predošlej vety je ľavá vnútorná zvislá priamka pomyselnou priamkou na ľavej strane anusu, ktorá je kolmá na zem a na horizontálne priamky opísane hore a ktorá meria tretinu vzdialenosti od anusu po ľavú vonkajšiu priamku, a pravá vnútorná zvislá priamka pomyselnou priamkou na pravej strane anusu, ktorá je kolmá na zem a na horizontálne priamky opísane hore a ktorá meria tretinu vzdialenosti od anusu po pravú vonkajšiu priamku. (Hore uvedený opis možno vo všeobecnosti opísať ako pokrývajúci tretinu zadku sústredeného nad štrbinou v dĺžke tejto štrbiny).

Rozumiete tomu? Skúsite originál? Ani tak nie?

_________________________

*Výrečnosť je matkou múdrosti.

Akcent 2010 - Medzinárodný festival divadla so sociálnym presahom

Vážený čitatelia, dovoľte mi, aby som Vás pozval na divadelný festival Akcent 2010, ktorý organizuje skupinka ľudí okolo Divadla z pasáže a Divadla Ivana Palúcha.

Ide o festival, ktorého cieľom nie je len slobodne prezentovať umeleckú tvorbu, ale aj prezentovať, skúmať a poukázať na jej sociálny rozmer, na to, že umenie veľmi presne a často i bolestivo reflektuje skutočné bolesti a strasti života. Tento "akcent" na sociálny rozmer je zjavný nielen z charakteru predstavení, ktoré sa v jeho priebehu odohrajú (napr. Vilquist-ova Helverova noc), ale aj z workshopov (slovo dielňa už asi vykapalo :-), ktorých sa v priebehu festivalu môžete zúčastniť.

Osobitne pozývam na dramaticko-právnický workshop "Rovnosť šancí sa oplatí alebo nedovoľme diskrimináciu" so zástupcami Slovenského národného strediska pre ľudské práva. Ako hovorí jeho popis, prostredníctvom unikátneho spojenia dramatiky a práva sa jeho lektori pokúsia poukázať na rôzne aspekty diskriminačného konania. Workshop je určený nie len umelecky, ale aj humanitne zameraným účastníkom, preto budem rád, ak sa ho zúčastníte. V prípade záujmu ma môžete kontaktovať na tel. č. 0944 294 654, alebo prostredníctvom e-mailu.

Druhá časť festivalu sa uskutoční v dňoch 4. - 7. októbra v Prahe.

Právo a jazyk (Prolegoména k vlastným interdisciplinárnym štúdiám)

Právo a jazyk (Prolegoména k vlastným interdisciplinárnym štúdiám)

V posledných desaťročiach vzniklo a prežíva niekoľko tzv. hnutí „Law ands“[1], najmä Právo a ekonómia, Právo a spoločnosť, Právna antropológia, Sociológia práva, Critical legal studies či „Whiteovo“ Právo a literatúra. Mohlo by sa zdať, že tieto disciplíny už priam nasilu hľadajú široké spojenie tam, kde sa nachádza iba tenká trecia plocha dvoch rozdielnych vedeckých disciplín. Vtipne v tomto smere vyznie prednáška Lord Justice Sedleyho s názvom Právo a inštalatérstvo[2], ktorú na Jinom práve preložil Michal Bobek. Keďže sám v názve používam formuláciu „Právo a...“, budem sa riadiť trefnou bodkou prekladateľa zmienenej prednášky, že „vše tedy asi bude o zdravé rovnováze mezi různými typy kontextuálních argumentů jiných vědeckých či normativních systémů, které právu vypomáhají a dále o určité hodnotové transparentnosti v přiznání, čím vlastně argumentuji a proč.“[3]

Poznamenám preto na úvod, že názov „právo a jazyk“ je v kontexte predchádzajúceho špecifický. Jazyk nie je na rozdiel od sociológie, ekonómie či antropológie samostatnou vedou, pričom veda o jazyku sa označuje ako lingvistika. Našim cieľom ale nebude pracovať výlučne s pojmovým aparátom lingvistiky, ale chceme sa zaoberať jazykom v širšom kontexte, neopomenúc aj jeho literárne, hermeneutické či semiotické funkcie. Doteraz, napríklad, nie je jasne stanovený vzťah medzi semiotikou (semiológiou po Saussureovsky) a lingvistikou, pričom Saussure považoval lingvistiku za pododvetvie semiotiky[4]. Argumentoval tým, že lingvistika je iba časťou tejto všeobecnej vedy o znakoch – jazyk je iba jeden zo znakových systémov[5]. V súčasnosti sa však tieto dve vedy považujú skôr za konkurujúce si, príp. sa vyzdvihuje lingvistika nad semiotiku. Aj pre tieto rozpory som sa rozhodol svoje skúmanie „obmedziť a rozšíriť“ na všetky súvislosti spájajúce právo s jazykom, bez ohľadu na to, akú vedu by bolo na skúmanie jazyka vhodné použiť.

Jazykovedec Georges Mounin zastával názor, že právny jazyk je iba obyčajným nástrojom na vyjadrenie právnej informácie, teda prisudzoval lingvistike iba okrajovú úlohu v právnej vede.[6] Ja som, naopak, názoru, že jazykoveda, tým, že jazyk je kľúčovým nástrojom právnikov pri ich práci, má mnohé čo právnej vede povedať. A ide aj, ale nielen, o otázky prekladu právnych textov (či textu zákona alebo ostatných textov „sekundárnych“). Nielen, pretože lingvistika má svoje vlastné inštrumentárium slúžiace i na prácu interpretačnú či rekogničnú. A to sú bezosporu funkcie jazyka, ktoré právnik bohato využije. Podrobnejšie sa im budeme určite venovať neskôr.

Nie náhodou pokračujeme touto témou náš Denník jedného čítania. Prvá kapitola knihy James Boyd Whitea – The legal imagination – sa týka práve vzťahu práva (a právnika) k jazyku. Kladie si za úlohu „vypátrať a definovať profesionálny jazyk (právnikov), a načrtnúť hranicu medzi tým, čo (právnik) robí s jazykom a všetkým ostatným, čo vo svojej praxi robí. (...) Je také očividné, že právnik používa jazyk v každej fáze svojho profesijného života, že by sme ľahko mohli skĺznuť do presvedčenia, že popis jeho práce s jazykom úplne opisuje celú jeho praktickú činnosť, že niet žiadnej inej činnosti v jeho právnej praxi.“[7] Z reštriktívnych príčin preto uvádza aj prípady, keď je potrebné pre úspešný výkon funkcie právnika používať aj prostriedky neverbálnej komunikácie, vnútorné uvažovanie či inštinkt (najmä v prípade ústneho pojednávania pred súdom alebo iným orgánom, pri výsluchu, vyjednávaní, jednaní atp.). Dôležité je teda, z dôvodu určitej potreby rovnováhy, priznať, že sú mnohé oblasti v práve, ku ktorým má viac čo povedať z hľadiska „pracovných nástrojov“ napr. taká psychológia.

Jazyk práva a jazyk právnikov

Rozdelenie jazyka v práve, pochádzajúce od Bronisława Wróblewskiho[8], na jazyk právny a jazyk právnický[9], reflektuje rozdielne funkcie jazyka v práve.

Jazyk práva slúži ako prostriedok na vyjadrenie právne - normatívnej regulácie, t.j. sú v ňom vyjadrené pramene práva, ako aj akty jeho aplikácie. Ide teda o akýsi jazyk platného, pozitívneho práva. Jeho charakteristikou by mala byť pojmová celistvosť, sémantická kongruentnosť a jednoznačnosť, obmedzené množstvo aplikovaných pojmov, stručnosť, jasnosť, potlačená expresívnosť či niekedy aj imperatívnosť výpovede. Ide o naplnenie preskriptívnej funkcie právneho jazyka a je súčasťou odborného jazyka.

Naopak, jazyk právnikov je jazyk právnej vedy, aplikačnej praxe (napr. advokátskej) i právny slang[10], užívaný osobami používajúcimi a interpretujúcimi právo, teda jazyk prirodzený (na rozdiel od odborného – jazyka práva). Plní najmä deskriptívnu funkciu jazyka, keď jeho prostredníctvom sa dozvedáme o direktívach stanovených jazykom práva, príp. tieto direktívy ovplyvňujeme. Metajazyk. Ide o profesijný žargón, slang, ktorý v podstate nemusí byť v určitých prejavoch ani jazykom spisovným[11].

Wróblewski ďalej poukazuje na to, že termín právny jazyk je odvodený od lexému právo, zatiaľ čo právnický jazyk sa odvodzuje z lexému právnik. Obidva tieto stupne je potrebné rozlíšiť aj sémanticky, pričom jazyk práva je prvým sémantickým stupňom a jazyk právnikov je druhým sémantickým stupňom. Vyplýva z toho okrem iného možnosť vnútrojazykového prekladu.[12] Najlepšie si ale načrtnuté rozdelenie zdokumentujeme na príkladoch.

Príklad 1:

(A)  jazyk práva – Právny úkon vykonaný osobou, ktorá nemá spôsobilosť na právne úkony, nemá právne účinky. (§14 ods. 1 Občianskeho zákonníka Poľského)

(B) jazyk právnikov – Občiansky zákonník neumožňuje osobám bez spôsobilosti na právne úkony vykonávať právne úkony. Podľa zákonníka bude taký úkon neúčinný, t.j. nevyvolá žiadne právne účinky.

(C) parafráza v prirodzenom jazyku – (mama dvanásťročnému synovi) – „Synak, aj keby si mal toľko peňazí, si ešte malí, a preto nemôžeš kúpiť auto.[13]

Príklad 2:

(A)   Jazyk práva – (1) Kto iného úmyselne usmrtí s vopred uváženou pohnútkou, potrestá sa odňatím slobody na dvadsať rokov až dvadsaťpäť rokov. (2) Odňatím slobody na dvadsaťpäť rokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 (...) na dvoch osobách, (§144 ods. TZ)

(B)   Jazyk právnikov – Trestný zákon trestá úkladnú vraždu a ustanovuje trest za jej spáchanie. Podľa zákona môže byť páchateľ odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 20 až 25 rokov. V prípade, že sa páchateľ dopustí úkladnej vraždy na dvoch alebo viacerých osobách, môže mu byť uložený trest odňatia slobody na 25 rokov, alebo na doživotie.

(C)   Prirodzený jazyk - Vieš, že zastrelil svojich susedov? Teraz mu hrozí, že bude do konca života sedieť vo väzení.[14]

Dôvod, prečo začíname  - i pokračujeme – písať o jazyku v práve z akéhosi vzdialenejšieho odstupu je prostý. Právnik sa stáva otrokom svojho jazyka, a najčastejšie si to uvedomí práve pri impulze z vonku – napríklad: keď vám priateľ povie: už zase rozprávaš ako právnik. O jednom takom uvedomení si rozpráva Mark Twain v knižke Život na Mississippi. White so svojej knihy The Legal imagination vybral pasáž, v ktorej si starý kapitán lode v rozhovore s pasažierom a v následnej vnútornej úvahe zúfa, že už nevidí vody rieky Mississippi romanticky či krásne (ako mu ich opísal pasažier), ale každým pohľadom rieku analyzuje pre potreby bezpečnej plavby po nej a v každej, aj tej minimálnej drobnosti, vidí informáciu dôležitú pre svoje remeslo. „A nie je (kapitán) niekedy zvedavý, či priučením sa svojmu remeslu viac stratil než získal?“[15] Tak si aj právnik musí uvedomiť, že svojím vzdelaním nielen získava nový pohľad na veci a naučí sa pracovať s „novým“ jazykom, ale aj postupne stráca schopnosť vrátiť sa k svojmu predošlému pohľadu či jazyku. Týmto „vedeckým“ výletom sa preto hodláme posúdiť, ako pracujú právnici s jazykom, čím môžu svoju prácu s ním zlepšiť a kde ich naopak jazyk obmedzuje.

            V nasledujúcom článku tohto viacvrstvového zážitku sa budeme venovať interpretácii textu (v práve) a sémantickým otázkam jazyka.

---

[1] Galanter, M., Edwards, M.: Introduction: The path of the law ands, dostupné: http://marcgalanter.net/Documents/papers/scannedpdf/thepathofthelawands.pdf

[2] http://jinepravo.blogspot.com/2008/09/prvo-instalatrstv.html

[3] ibid

[4] de Saussure, F.: Kurs obecné lingvistiky, ACADEMIA, Praha, 1996, str. 52, marg. č. 33. 

[5] Príkladom, kedy sa právna informácia prenáša odlišným znakovým systémom od písma sú napr. dopravné značky v cestnej premávke (t.j. symboly) či zvukové a zrakové signály s dopravou spojené.

[6] Mounin, G.: La linguistique comme science auxiliare dans les desriptions jurisdiques, Montrél, 1979, cit. z: Tomášek, M.: Překlad v právní praxi, Linde, 2003, str. 13.

[7] White, J.–B.: The Legal imagination, University Of Chicago Press, 1985, str. 1.

[8] Wróblewski, Język prawny i prawniczy, Kraków 1949.

[9] Dovolím si na tomto mieste poupraviť terminológiu, hoc už bežne užívanú, a na účely svojej štúdie premenovať jazyk právny na jazyk práva a jazyk právnický na jazyk právnikov. Termín právny jazyk ponecháme samostatne stojacim pojmom, značiacim všeobecný odborný právny jazyk, zahŕňajúci všetky aspekty súvisiace s právom.

[10] Hollander, P.: Filosofie práva, Aleš Čeněk, Plzeň, 2006, str. 215.

[11] Tomášek, M.: Překlad v právní praxi, Linde, 2003, str. 25.

[12] Tomášek, M.: Překlad v právní praxi, Linde, 2003, str. 18.

[13] http://webcache.googleusercontent.com/search?q=cache:KR9BRQ8zJXYJ:terroryzm.marena.com.pl/%3Fr%3DJ%C4%99zyk_prawniczy+Pie%C5%84kos,+Podstawy+juryslingwistyki.+rapidshare&cd=1&hl=sk&ct=clnk&gl=sk&client=opera

[14] Ibid, s autorovou transkripciou na Slovenské reálie.

[15] Twain. M.: Život na Mississippi, cit.z.: White, J.B.: The Legal imagination, str. 11.

Ustanovenie § 373 Obchodného zákonníka

Rád by som v tomto článku poukázal na ustanovenie § 373 Obchodného zákonníka, ktorý vymedzuje pojem náhrady škody v obchodných záväzkových vzťahoch, presnejšie ustanovuje predpoklady na vznik zodpovednosti za škodu podľa Obchodného zákonníka.

Podľa tohto ustanovenia kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. V ďalších ustanoveniach sú potom vymedzené liberačné dôvody, vylúčenie zodpovednosti, spôsob a rozsah náhrady, povinnosť odvrátiť škodu a pod. Pristavme sa však pri tomto prvom, základnom ustanovení.

V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že právnu úpravu zodpovednosti za škodu zahŕňa aj Občiansky zákonník. Vo všeobecnosti môžeme postrehnúť rozdiel medzi týmito úpravami v tom, že kým podľa Občianskeho zákonníka sa na vznik zodpovednosti vyžaduje subjektívny prvok zavinenia, Obchodný zákonník takúto podmienku nepredvída, ba naopak, konštruuje zodpovednosť na princípe objektívnej zodpovednosti. Subjekt, ktorý porušil svoju povinnosť z obchodného záväzkového vzťahu sa zbaví zodpovednosti len vtedy, ak preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.

Zodpovednosť za škodu je tak podľa Obchodného zákonníka objektívnou zodpovednosťou (tzv. zodpovednosť za výsledok), čo možno z celkovej koncepcie tohto kódexu len predpokladať (Obchodný zákonník reguluje podnikanie a podnikateľ znáša riziká spojené s touto činnosťou, o to viac aj riziká, ktoré nemusí zaviniť). Tri predpoklady zodpovednosti (1) porušenie povinností zo záväzku, (2) vznik škody a (3) príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti musia byť naplnené súčasne a ich existenciu preukazuje poškodený. Ak sú splnené tieto predpoklady a osoba, ktorá spôsobila škodu porušením povinnosti nepreukáže existenciu okolností vylučujúcich zodpovednosť, za vzniknutú škodu zodpovedá.

Čo však v prípade, ak si zmluvné strany, ktorých režim sa bude spravovať Obchodným zákonníkom (teda aj v prípade fakultatívnych obchodov) vymienia ako predpoklad zodpovednosti za škodu aj subjektívny prvok, teda zavinenie? Môžu subjekty obchodnoprávneho záväzku upraviť zodpovednostné vzťahy na princípe subjektívnej zodpovednosti?

Pri odpovedi na túto otázku môžeme postupovať, v zásade asi ako pri akejkoľvek právnoteoretickej otázke, dvoma spôsobmi. Buď sa budeme pridŕžať striktne zákonnej úpravy, alebo do úvahy berieme aj širšie súvislosti, najmä charakter právnej úpravy, komparácia, interpretácia atď.

Zákonná úprava v Obchodnom zákonníku vypočítava tie ustanovenia záväzkovej časti, ktoré sú kogentné, to znamená, že strany sa nemôžu odchýliť od tých ustanovení, ktoré vypočítava § 263 Obchodného zákonníka. Predmetné ustanovenie, ktoré analyzujeme, sa medzi výpočtom kogentných ustanovení nenachádza. Preto môžeme dovodiť, že ustanovenie je dispozitívne a možno ho dohodou modifikovať. Toto tvrdenie podporujem právnou doktrínou: "Ustanovení obchodního zákonníku je ovšem dispozitívní, čili nic nebrání stranám dát přednost úpravě občanskoprávní či sjednat uspořádání zcela jiné, vyhovující lépe specifickým okolnostem jejich vztahu." (Šilhán, J.: Náhrada škody v obchodních vztazích a možnosti její smluvní limitace. Praha : C. H. Beck 2007, s. 6).

Naproti tomu však môže stáť opačný názor, že subjektívnu zodpovednosť v obchodných záväzkových vzťahoch nemožno dojednať, predpoklad zavinenia nie je rozhodujúci a subjekt nesúci určitú povinnosť sa nemôže zbaviť zodpovednosti pri porušení povinnosti preukázaním, že škodu nezavinil. Teda povinný subjekt zodpovedá za výsledok svojej činnosti. Práve rozdiel v právnej úprave Občianskeho a Obchodného zákonníka odôvodňuje čisto objektívnu zodpovednosť bez možnosti subjektívneho zavinenia v obchodných záväzkových vzťahoch. Ak by sme chceli odôvodniť túto koncepciu aj interpretačne v duchu princípov, na akých je Obchodný zákonník koncipovaný, mohli by sme vychádzať z ustanovenia § 2 Obchodného zákonníka, ktoré definuje podnikanie. Rozumie sa ním sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Časť tejto definície, kde sa hovorí o vlastnej zodpovednosti môže napovedať, že akékoľvek prenášanie zodpovednosti na iný subjekt nie je v podnikateľskom režime žiaduce. Priam sa to môže vymykať aj trhovým princípom, kde akékoľvek prenášanie zodpovednosti na iný subjekt nemožno bezdôvodne tolerovať. Preto je, podľa môjho názoru, upravená zodpovednosť za škodu v Obchodnom zákonníku na princípe objektívnej zodpovednosti.

Avšak, ako bolo vyššie poukázané, zákonodarca sa nerozhodol povýšiť objektívnu zodpovednosť na absolútnu nemožnosť nedojednať subjektívnu zodpovednosť. Keby sa tak rozhodol, ustanovenie § 373 Obchodného zákonníka by do výpočtu § 263 tohto zákona zahrnul a subjektom by tak zakázal akékoľvek dojednávanie úmyselných či nedbanlivostných konaní ako predpokladov na vznik zodpovednosti. Právnu relevanciu by malo len samotné porušenie povinnosti bez ohľadu na zavinenie, teda možnosť sa vyviniť.

Ak by som sa mal prikloniť k nejakej forme právnej úpravy, prezumoval by som radšej zo zákonnej úpravy subjektívnu zodpovednosť (tak, ako to je v občianskoprávnych vzťahoch) a ak by v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu bolo žiaduce upraviť objektívnu zodpovednosť, túto voľnosť subjektom ponechať a radšej si objektívnu zodpovednosť osobitne ustanoviť zmluvne. Nechajme sa do budúcna prekvapiť v prípade dlho očakávanej rekodifikácie súkromného práva, ako zákonodarca pristúpi k tejto otázke. Či ponechá súčasnú právnu úpravu, alebo azda dôjde k nejakej zmene...