Rád by som v tomto článku poukázal na ustanovenie § 373 Obchodného zákonníka, ktorý vymedzuje pojem náhrady škody v obchodných záväzkových vzťahoch, presnejšie ustanovuje predpoklady na vznik zodpovednosti za škodu podľa Obchodného zákonníka.
Podľa tohto ustanovenia kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. V ďalších ustanoveniach sú potom vymedzené liberačné dôvody, vylúčenie zodpovednosti, spôsob a rozsah náhrady, povinnosť odvrátiť škodu a pod. Pristavme sa však pri tomto prvom, základnom ustanovení.
V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že právnu úpravu zodpovednosti za škodu zahŕňa aj Občiansky zákonník. Vo všeobecnosti môžeme postrehnúť rozdiel medzi týmito úpravami v tom, že kým podľa Občianskeho zákonníka sa na vznik zodpovednosti vyžaduje subjektívny prvok zavinenia, Obchodný zákonník takúto podmienku nepredvída, ba naopak, konštruuje zodpovednosť na princípe objektívnej zodpovednosti. Subjekt, ktorý porušil svoju povinnosť z obchodného záväzkového vzťahu sa zbaví zodpovednosti len vtedy, ak preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.
Zodpovednosť za škodu je tak podľa Obchodného zákonníka objektívnou zodpovednosťou (tzv. zodpovednosť za výsledok), čo možno z celkovej koncepcie tohto kódexu len predpokladať (Obchodný zákonník reguluje podnikanie a podnikateľ znáša riziká spojené s touto činnosťou, o to viac aj riziká, ktoré nemusí zaviniť). Tri predpoklady zodpovednosti (1) porušenie povinností zo záväzku, (2) vznik škody a (3) príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti musia byť naplnené súčasne a ich existenciu preukazuje poškodený. Ak sú splnené tieto predpoklady a osoba, ktorá spôsobila škodu porušením povinnosti nepreukáže existenciu okolností vylučujúcich zodpovednosť, za vzniknutú škodu zodpovedá.
Čo však v prípade, ak si zmluvné strany, ktorých režim sa bude spravovať Obchodným zákonníkom (teda aj v prípade fakultatívnych obchodov) vymienia ako predpoklad zodpovednosti za škodu aj subjektívny prvok, teda zavinenie? Môžu subjekty obchodnoprávneho záväzku upraviť zodpovednostné vzťahy na princípe subjektívnej zodpovednosti?
Pri odpovedi na túto otázku môžeme postupovať, v zásade asi ako pri akejkoľvek právnoteoretickej otázke, dvoma spôsobmi. Buď sa budeme pridŕžať striktne zákonnej úpravy, alebo do úvahy berieme aj širšie súvislosti, najmä charakter právnej úpravy, komparácia, interpretácia atď.
Zákonná úprava v Obchodnom zákonníku vypočítava tie ustanovenia záväzkovej časti, ktoré sú kogentné, to znamená, že strany sa nemôžu odchýliť od tých ustanovení, ktoré vypočítava § 263 Obchodného zákonníka. Predmetné ustanovenie, ktoré analyzujeme, sa medzi výpočtom kogentných ustanovení nenachádza. Preto môžeme dovodiť, že ustanovenie je dispozitívne a možno ho dohodou modifikovať. Toto tvrdenie podporujem právnou doktrínou: "Ustanovení obchodního zákonníku je ovšem dispozitívní, čili nic nebrání stranám dát přednost úpravě občanskoprávní či sjednat uspořádání zcela jiné, vyhovující lépe specifickým okolnostem jejich vztahu." (Šilhán, J.: Náhrada škody v obchodních vztazích a možnosti její smluvní limitace. Praha : C. H. Beck 2007, s. 6).
Naproti tomu však môže stáť opačný názor, že subjektívnu zodpovednosť v obchodných záväzkových vzťahoch nemožno dojednať, predpoklad zavinenia nie je rozhodujúci a subjekt nesúci určitú povinnosť sa nemôže zbaviť zodpovednosti pri porušení povinnosti preukázaním, že škodu nezavinil. Teda povinný subjekt zodpovedá za výsledok svojej činnosti. Práve rozdiel v právnej úprave Občianskeho a Obchodného zákonníka odôvodňuje čisto objektívnu zodpovednosť bez možnosti subjektívneho zavinenia v obchodných záväzkových vzťahoch. Ak by sme chceli odôvodniť túto koncepciu aj interpretačne v duchu princípov, na akých je Obchodný zákonník koncipovaný, mohli by sme vychádzať z ustanovenia § 2 Obchodného zákonníka, ktoré definuje podnikanie. Rozumie sa ním sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Časť tejto definície, kde sa hovorí o vlastnej zodpovednosti môže napovedať, že akékoľvek prenášanie zodpovednosti na iný subjekt nie je v podnikateľskom režime žiaduce. Priam sa to môže vymykať aj trhovým princípom, kde akékoľvek prenášanie zodpovednosti na iný subjekt nemožno bezdôvodne tolerovať. Preto je, podľa môjho názoru, upravená zodpovednosť za škodu v Obchodnom zákonníku na princípe objektívnej zodpovednosti.
Avšak, ako bolo vyššie poukázané, zákonodarca sa nerozhodol povýšiť objektívnu zodpovednosť na absolútnu nemožnosť nedojednať subjektívnu zodpovednosť. Keby sa tak rozhodol, ustanovenie § 373 Obchodného zákonníka by do výpočtu § 263 tohto zákona zahrnul a subjektom by tak zakázal akékoľvek dojednávanie úmyselných či nedbanlivostných konaní ako predpokladov na vznik zodpovednosti. Právnu relevanciu by malo len samotné porušenie povinnosti bez ohľadu na zavinenie, teda možnosť sa vyviniť.
Ak by som sa mal prikloniť k nejakej forme právnej úpravy, prezumoval by som radšej zo zákonnej úpravy subjektívnu zodpovednosť (tak, ako to je v občianskoprávnych vzťahoch) a ak by v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu bolo žiaduce upraviť objektívnu zodpovednosť, túto voľnosť subjektom ponechať a radšej si objektívnu zodpovednosť osobitne ustanoviť zmluvne. Nechajme sa do budúcna prekvapiť v prípade dlho očakávanej rekodifikácie súkromného práva, ako zákonodarca pristúpi k tejto otázke. Či ponechá súčasnú právnu úpravu, alebo azda dôjde k nejakej zmene...