Otázka kodifikácie súkromného práva v Slovenskej republike je v súčasnosti veľmi živou témou. Už od spoločenských zmien po roku 1989 vyvstala pre právnych teoretikov či praktikov, akademikov či legislatívcov otázka, ako nanovo kodifikovať súkromné právo v právnom poriadku Slovenskej republiky. Občiansky zákonník z roku 1964 prešiel niekoľkými novelami (približne 40 noviel), z ktorých niektoré menili esenciálne inštitúty zákona, niektoré boli spresňujúce, mnohé boli prijímané z dôvodu aproximácie slovenského právneho poriadku s právom Európskej únie a niektoré boli jednoducho prijímané z dôvodu vývoja spoločenských vzťahov.
Paralelne s významnou novelou Občianskeho zákonníka – zákon č. 509/1991 Zb., bol prijatý aj súkromnoprávny Obchodný zákonník, najmä z dôvodu naštartovania podnikateľského sektoru a prechodu od centrálne plánovanej ekonomiky na trhovú ekonomiku. Recepčnou normou boli prevzaté kódexy do právneho poriadku Slovenskej republiky a sú platné a účinné aj v súčasnosti.
Dnes, keď legislatívne prípravy návrhu nového Občianskeho zákonníka nabrali na významnosti a je veľmi reálny predpoklad, že bude prijatý nový kódex, priblížme si dve koncepcie, s ktorými sa ráta pri tvorbe nového zákona.
„V Česko-Slovensku, v Slovenskej republike, v Českej republike rovnako ako v ďalších štátoch pripravujúcich novú kodifikáciu sa od samého začiatku úvahy a odborné diskusie sústreďovali na dve základné koncepčné riešenia:
a) koncepcia jednotného, či integrovaného občianskeho zákonníka, ktorého úprava zahŕňa vo všeobecnej rovine všetky základné súkromnoprávne vzťahy, vrátane obchodných (najmä zmluvných) vzťahov, samozrejme, vzťahov medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi, ako aj súkromnoprávne záväzkové vzťahy v individuálnom pracovnoprávnom práve (monistická koncepcia);
b) samostatná úprava obchodného práva a občianskeho práva v dvoch samostatných kódexoch, pričom v obchodnom zákonníku sú upravené (v širšom alebo užšom rozsahu) tiež „špecifické“ zmluvné, resp. ďalšie záväzkovoprávne vzťahy, ktorých nositeľmi sú obchodníci – podnikatelia (dualistická koncepcia).“[1]
Máme tu teda dve bazálne koncepcie, z ktorých sa vychádza pri tvorbe nového Občianskeho zákonníka. Z hľadiska právneho stavu de lege lata platí dualistická koncepcia ale s kondíciou, že v obchodnom práve nie sú upravené len špecifické inštitúty obchodného práva, ale sú duplicitne upravené základné inštitúty súkromného práva.
Tak sa teda stane, že v Občianskom zákonníku máme napísané, že z kúpnej zmluvy vznikne kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu, a v Obchodnom zákonníku máme napísané, že kupujúci je povinný zaplatiť za tovar kúpnu cenu a prevziať dodaný tovar v súlade so zmluvou. Toto je teda duplicita, ktorá by sa v prípade zachovania dualistickej koncepcie mala eliminovať na čo možno najnižšiu mieru.
„V úvahách o optimálnej koncepcii súkromnoprávneho kódexu je v konečnom dôsledku kľúčovým problémom podoba a funkčnosť zmluvného systému. Ide najmä o otázku, aký zmluvný systém zabezpečí lepšie, t. j. bezporuchové fungovanie výmennohodnotových vzťahov v modernom trhovom hospodárstve, či to bude ucelený, komplexný, pre celú oblasť súkromnoprávnych trhovohospodárskych, výmennohodnotových vzťahov, jediný zmluvný systém, alebo to budú zmluvné systémy dva (v Občianskom zákonníku a Obchodnom zákonníku), prípadne tri (Zákonník na ochranu spotrebiteľa) alebo aj štyri (Zákonník práce).“
Aj z dôvodu dennodenných zmien právnych noriem by bolo lepším riešením, keby sa zmluvný systém súkromného práva kodifikoval do jednej ucelenej podoby. Umožnilo by to lepšiu prehľadnosť právneho poriadku, ukotvila by sa možnosť lepšie porovnávať jednotlivé odchýlky v konkrétnom zmluvnom type.
Netreba tiež zabúdať na medzinárodné právo súkromné, e. i. vnútroštátne súkromné právo s cudzím prvkom. Pridajme k tomu argumentáciu Grundmanna: „Ak by sa totiž vo všeobecnej právnej úprave súkromného a zmluvného práva žiadali v prípadoch obchodnoprávnych úkonov alebo spotrebiteľských zmlúv určité odchýlky, je vždy prijateľnejšie, ak sa akékoľvek osobitosti upravia spolu s určitým všeobecným inštitútom súkromného práva. Je to tak výhodnejšie, pretože tieto rozdiely väčšmi vystupujú do popredia, sú reflektovanejšie, a teda všetci si ich jasnejšie uvedomujú.“[2]