Dňa 18. septembra 2010 nastane chvíľa, kedy sa uskutoční na Slovensku referendum. Po šiestich rokoch majú občania opäť podľa zásady „vox populi, vox dei“ priestor vyjadriť sa a rozhodnúť o otázkach verejného záujmu v referende, ktoré bolo vyhlásené na základe petičnej akcie, ktorú iniciovala politická strana SaS. Tento rok sa nebude rozhodovať o skrátení volebného obdobia NR SR, ako to bolo v poslednom referende v roku 2004. Predmetom referenda budú otázky, ktoré sa budú týkať napr. obmedzenia poslaneckej imunity len na hlasovania a výroky v NR SR, zrušenia koncesionárskych poplatkov, stanovenia max. hranice pri obstarávaní vozového parku orgánov verejnej moci atď. Pozoruhodnosťou tohtoročného referenda ani tak nie sú otázky o ktorých sa má rozhodnúť, nakoľko nastolené témy sú predmetom „pretriasania“ médií a širokej verejnosti už dlhšiu dobu, ale celkom iná skutočnosť. Naše médiá pri zaoberaní sa tohtoročným referendom nastolili otázku, či referendum je alebo nie je právne záväzné. Ak by malo byť záväzné, tak ako teda bude premietnuté parlamentom do výsledného paragrafového znenia a ak nie je záväzné, tak sa nastoľuje otázka, prečo sa potom ide uskutočniť, či to nie je mrhanie peňazí daňovníkov, a teda či naozaj môžu občania prostredníctvom ľudového hlasovania o niečom rozhodnúť. Polemika, ktorá sa mohla skončiť hneď vtedy, ak by sa ústavní právnici, teoretici, iné osoby znalé práva a nakoniec aj ústavní činitelia zhodli na spoločných záveroch. Stal sa ale presný opak. Na uvedených otázkach záväznosti, resp. nezáväznosti referenda sa nevedia zhodnúť ani ústavní právnici, ani teoretici, ani samotní tvorcovia ústavy a čo možno prekvapilo viacerých, ani ústavní činitelia. Za povšimnutie stojí fakt, že napriek v poradí už siedmemu referendu od vzniku Slovenskej republiky, sa stále vynárajú otázky a pochybnosti o tomto ústavnom inštitúte.
Spor spočíva vo výklade ustanovení druhého oddielu piatej hlavy Ústavy SR, najmä čl. 98 ods. 2, ktorý uvádza, že „návrhy prijaté v referende vyhlási Národná rada SR rovnako ako zákon.“ Prezident SR nedávno vyslovil názor, že keďže poslanci hlasujú osobne a nie sú viazaní príkazmi, je len na ich vedomí a svedomí, či daný výsledok premietnu do zákona alebo nie. Vedú sa debaty, či referendum nie je len hlasovanie bez právnych účinkov, tzv. plebiscitom, pri ktorom by parlament len fakticky „načúval“ názor verejnosti, čo si o danej problematike myslí.
Druhý názor, ktorý vyslovil predseda ústavnoprávneho výboru NR SR, spočíva v spojení čl. 2 ods. 1 ústavy(zdroj moci sú občania) a s čl. 99 ods. 1 ústavy, ktorý hovorí, že výsledok referenda môže NR SR zmeniť alebo zrušiť ústavným zákonom po uplynutí troch rokov. Tým pádom poukazuje na to, že výsledok referenda má väčšiu silu ako zákon a je stabilnejší ako zákon. Ďalej argumentuje tým, že moc NR SR je odvodená od občanov a že poslanci nemôžu mať väčšiu moc ako občania, ktorí sú originárnymi nositeľmi štátnej moci.
Ústavnú úpravu referenda upravuje pár článkov, ktorých výkladom by bolo možné podľa môjho názoru dospieť k rozlúšteniu tohto problému. Začnem hneď od základných ustanovení čl. 2 ods. 1 Ústavy SR: „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.“ Čo by mohlo byť priame vykonávanie štátnej moci? Keďže „antická“ cesta zhromaždenia 5 miliónového ľudu na jednom mieste asi neprichádza do úvahy, jediným spôsobom nám ostáva rozhodovanie o dôležitých otázkach verejného záujmu ľudovým hlasovaním, čo priznáva čl. 93 ods. 2 ústavy. Svoju úvahu podporujem aj nálezom ústavného súdu: „Východiskom základného významu je ustanovenie čl. 2 ods. 1 Ústavy, podľa ktorého štátna moc, teda aj zákonodarná moc, pochádza od občanov, ktorí majú právo vykonávať ju aj priamo, t.j. prostredníctvom referenda. Keďže Ústava sama označuje cit. ustanovenie za základné, znamená to, že v jeho duchu treba vykladať všetky ustanovenia ostatných hláv Ústavy.“ (II. ÚS 30/97)
Čo je to dôležitá otázka verejného záujmu ďalej naša ústava nehovorí. K lepšiemu objasneniu nám môže pomôcť ďalšie stanovisko ústavného súdu: „Otázka, ktorá vôbec nie je predmetom verejného záujmu alebo nemá povahu dôležitej otázky verejného záujmu, nemôže byť predmetom referenda. Garantom splnenia tejto podmienky je prezident, ktorý preskúma, či petícia občanov svojím obsahom zodpovedá ústave a osobitnému zákonu a či má predpísané náležitosti.“ (II. ÚS. 31/97)
Zaujímavý je ďalej čl. 99 ods. 1 ústavy, kde sa hovorí, že „výsledok referenda môže NR SR zmeniť, alebo zrušiť svojím ústavným zákonom po uplynutí troch rokov od jeho účinnosti.“ Logicky teda nedáva zmysel argument, že ak by malo byť referendum hlasovaním bez právnych účinkov, tzv. plebiscitom, prečo by mala potom NR SR právomoc zrušiť „plebiscit,“ ktorý nie je podľa niekoho názoru záväzný, dokonca ústavným zákonom? Ak teda NR SR môže výsledok referenda zrušiť, tak najskôr ho ale musí prijať, tzn. vyhlásiť rovnako ako zákon. A ak ho môže zrušiť len ústavným zákonom, silou zákona rovného s ústavou, to znamená, že výsledok musí mať „de iure a de facto“ ústavnú silu. Tým pádom sa prikláňam k názoru predsedu ústavnoprávneho výboru NR SR.
Ústavný súd spornú otázku, či je referendum plebiscitom alebo nie vyjasnil už v roku 1995 tak, že priznal občanom legislatívnu právomoc pomocou referenda: „Národná rada v zákonodarnom procese realizuje delegovanú právomoc. Naproti tomu občania svoju originálnu právomoc môžu realizovať podľa ústavy tak, že o vyhlásenie referenda požiada na základe petície aspoň 350 000 občanov. Z uvedeného vyplýva, že ústavodarný orgán upravil zákonodarnú moc v Slovenskej republike dvojakým spôsobom. Táto moc patrí nielen Národnej rade Slovenskej republiky, ale aj priamo občanom.“ (PL. ÚS 42/95)
K otázke právnych účinkov hlasovania občanov v referende sa Ústavný súd vyjadril nasledovne: „Druhý oddiel piatej hlavy Ústavy Slovenskej republiky má pomenovanie Referendum. Referendum je ústavnoprávny inštitút, ktorého účelom je zabezpečiť občanom štátu, aby bezprostredne spolupôsobili pri tvorbe štátnej vôle. Občania v referende uplatňujú toto svoje oprávnenie hlasovaním, ktoré má právne účinky.“ (II. ÚS 31/97)
Ak už máme vyriešenú otázku, že referendum nie je plebiscit, opodstatnenosť má otázka, ako teda zákonodarca vyhlási návrhy prijaté v referende rovnako ako zákon? Čo tým ústavodarca v uvedených ustanoveniach ústavy myslel? Nedovolím si stavať sa do úlohy „vykladača ústavy“ preto predkladám uznesenie ústavného súdu o výklade ústavy. Predkladané uznesenie reagovalo v roku 1997 na otázku, či je možne v referende zmeniť ústavu. Toto uznesie je tým viac použiteľné aj pre „obyčajné“ návrhy na rozhodnutie v referende. Málokto si to uvedomuje, ale výklad ústavného súdu je podľa čl. 128 ústavy všeobecne záväzný a uverejňuje sa v zbierke zákonov, tým pádom je to prameň práva, ktorý je platný a účinný dodnes. Výklad znie nasledovne:
„Povinnosťou kompetentného štátneho orgánu je zabezpečiť, aby návrh prijatý v referende vyvolal potrebný právny účinok. V referende nemožno priamo na základe výsledku hlasovania zmeniť ústavu. Prijatie návrhu v referende má ústavnú relevanciu v tom zmysle, že ním občania zúčastnení na hlasovaní udelia parlamentu príkaz, aby v súlade s návrhom prijatým v referende zmenil časť ústavy, ktorá bola predmetom vyhláseného referenda. Ústava však neobsahuje ustanovenie umožňujúce občanom, aby hlasovali priamo o formulácii navrhnutej zmeny ústavy.“ (II. ÚS 31/97)
Výsledok prijatý v referende teda NR SR musí premietnuť do paragrafového znenia a paragrafové znenie vyhlásiť ako zákon, tzn. v Zbierke zákonov a tým sa stane aj všeobecne záväzným. Z uvedených stanovísk, nálezov a uznesení o výklade ústavy ústavný súd pred 13 rokmi vyjasnil problematiku referenda, potvrdil jeho záväznosť a spôsob jeho konečnej aplikácie a zverejnenia. Treba ďalej uviesť, že judikatúra ústavného súdu čo sa týka záväznosti a zmyslu referenda zostala stabilná. Ústavný súd sa ani v jednom náleze, príp. uznesení neodchýlil od jeho podstaty a nikdy nezapochyboval o tom, že by referendum bolo len určitou formou plebiscitu. Jednotlivcov, ktorí majú dôvod mi neveriť, odkazujem na nasledovnú rozhodovaciu činnosť - II. ÚS. 30/97, I. ÚS. 31/97, PL. ÚS 42/95, II. ÚS 94/95.