9. 8. 2008

Download a doktrína vyčerpania práv

Prvým predajom alebo iným prvým prevodom vlastníckeho práva k originálu alebo k rozmnoženine diela v hmotnej podobe je vo vzťahu k takémuto originálu alebo rozmnoženine diela právo autora na rozširovanie vyčerpané. Právo na prenájom diela a právo na vypožičanie diela zostáva nedotknuté.

Takýmto spôsobom je par excellence definovaná doktrína vyčerpania práv v autorskom práve v Českej republike. Perfekcia diela je k tomu obmedzená na územie členských štátov Európskeho spoločenstva alebo inej zmluvnej strany Dohody o Európskom hospodárskom priestore.
Exhaustio (z lat. vyčerpanie) práva je tak nástrojom, kedy sa potláča sila autorského, konkrétne výhradného majetkového autorského práva k nejakému dielu nad právom vlastníckym. Zákon v tejto línii preferuje vlastnícke právo nad právo autorské, pretože ak by predajom alebo iným prvým prevodom vlastníckeho práva k originálu alebo k rozmnoženine autorského diela v hmotnej podobe nebolo autorom vyčerpané, skonzumované, autor by sa mohol domáhať vydania autorského diela kedykoľvek sine adiecta.
Ako je to však s vyčerpaním práva pri sťahovaní rôznych programov, hier, hudby alebo iných počítačových aplikácií prostredníctvom internetu? V dnešnej dobe nie je problémom kúpiť si zákonne hudbu cez internet. Dostupnosť , najmä cenová nákupu hudby cez internet otvára rôzne autorskoprávne otázky.
Dielom podľa autorského práva je akékoľvek literárne, umelecké alebo vedecké dielo, ktoré je jedinečným výsledkom kreatívnej činnosti autora a je vyjadrené v akejkoľvek objektívne vnímateľnej podobe, vrátane podoby elektronickej. To sú len niektoré základné znaky autorského diela. Za príklad sme si zobrali hudbu. Hudba je umeleckým dielom tvoriacej činnosti hudobníka (komponenta), ktorá je vyjadrená vo vnímateľnej podobe prostredníctvom sluchu. V tomto prípade nás na účely analýzy definície doktríny vyčerpania práv zaujíma najmä aspekt zhmotnenia autorského diela – hudby – na pevnom, hmotnom, nosiči. Doktrína vyčerpania práv podľa českého autorského práva je limitovaná na originál alebo rozmnoženinu diela v hmotnej podobe, teda v našom príklade na CD, DVD alebo inom pamäťovom médiu. Download, a teda kúpa hudby cez internet neprebieha prostredníctvom kúpy konkrétneho pamäťového média prostredníctvom downloadu, na ktorom je zaznamenané autorské dielo, ale stiahnutím vybranej hudby prostredníctvom internetových sietí. Po stiahnutí diela dochádza k zapísaniu hudby aj na pamäťové médium (harddisk) počítača, ten však nebol predmetom kúpy.
Na základe toho môžeme konštatovať, že stiahnutím hudby sa nevyčerpáva distribučné autorské právo, ktoré je predmetom vzťahu medzi autorom a distribučnou spoločnosťou, prostredníctvom downloadu. Vecné vlastnícke právo tak nie je dotknuté a osoba, ktorá si predmetnú hudbu stiahla, nemôže sa domáhať nároku zakázať ďalšie sťahovanie hudby prostredníctvom internetu. Opačná situácia je však v prípade pevného nosiča, kedy k vyčerpaniu práva dochádza a je na tej-ktorej osobe, ktorá vlastní legálne CD alebo DVD, či ho scudzí, alebo si ho ponechá. V tomto prípade sa autor ochrany domáhať nemôže, nevylučuje sa však právo na slušné vyrovnanie. V prípade downloadu sa doktrína vyčerpania práv neuplatňuje a distribučná spoločnosť môže xy-krát podľa dohody s autorom poskytnúť sťahovanie hudby cez internet.

Nový Občiansky zákonník

V Slovenskej republike na základe recepčnej normy v Ústave SR je v platnosti a účinnosti už 44 rokov zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v z. n. p. Je to už veľmi dlhá doba, ale nie natoľko dlhá ako napríklad v susednom Rakúsku, kde je stále platný a účinný ABGB z roku 1811. Áno, už takmer 200 rokov tam platí prameň súkromného práva a wikipedia uvádza, že 3/4 textu neboli zatiaľ novelizované. Možno porovnávam neporovnateľné, pretože Rakúsko neprešlo takými štátoprávnymi zmenami ako Slovenská republika, ale minimálne na zamyslenie to je.


Slovenská republika v 21. storočí však volá po kodifikácii súkromného práva. Súčasný Občiansky zákonník, ktorý je základným prameňom súkromného práva, je rozobraný. Nielen, že je neprehľadný a že obsahuje množstvo lomených paragrafov a sú vypustené celé časti zákona, ale aj stupeň jeho dôležitosti v spoločnosti je významne ochromený. Duplicitná úprava zmluvných typov v Občianskom zákonníku a v Obchodnom zákonníku neprispieva k právnej istote ich účastníkov. Nechcem zľahčovať význam Obchodného zákonníka, to v žiadnom prípade nie, pretože plní svoju funkciu a v Slovenskej republike ešte nie je vybudované natoľko podnikateľské prostredie, aby sme mohli základný predpis obchodného práva, ktorý má prispievať k jeho budovaniu, zrušiť, ale duplicitná úprava zmlúv je, podľa môjho názoru, zbytočná. Zákonodarca by sa mal jednoznačne vyjadriť, či bude v právnom poriadku výlučne platiť rímskoprávna zásada "Nemo plus iuris...", alebo nie.
Po kodifikácii určite volajú aj študenti (takže aj ja). I keď si to prioritne neuvedomujeme, nový Občiansky zákonník by nám pomohol. Ako som už naznačil, zákonodarca by sa mal uberať cestou komercializácie Občianskeho zákonníka, ustanoviť iba v jednom zákone konkrétny zmluvný typ a v ňom prípadne ustanoviť odchýlky pre zvláštne subjekty (napr. podnikateľov). Vtedy by bol aj priestor na detailnejšiu a hlbšiu analýzu jednotlivých inštitútov. Bolo by určite pre nás lepšie, keby sme nosili jeden zákon (i keď hrubší), ako 5-10 zákonov


Kodifikáciou súkromného práva sa otvára množstvo ďalších otázok. Toto bol len veľmi stručný úvod, ktorý načrtol základné otázky kodifikácie súkromného práva. Preto verme, že kompetentní vytvoria priestor pre kompetentných, aby bol skutočne Občiansky zákonník prijatý v takej podobe, že bude slúžiť celej spoločnosti.

László Bitó - Kniha o dobrej smrti. Eutelia - Eutanázia

Táto knižôčka ma zaujala už nadpisom. Keď si zobierete už len ten nadpis a v ňom termín "dobrá smrť". Aká je to dobrá smrť? Existuje dobrá smrť? Odpovede na tieto otázky dá sama knižka.


Pred niekoľkými týždňami som medzi kamarátmi vyvolal diskusiu o eutanázii. To som však ešte túto knižku nemal prečítanú a tak som zdieľaľ názory spolu s nimi. Diskusia sa viedla hlavne smerom, či je eutanázia samovražda, dokonca, či je eutanázia asistovanou samovraždou. Bol som o tom presvedčený a ešte aj teraz (už po prečítaní Knihy o dobrej smrti) si myslím, že sčasti je.


Ďalšie, čo ma zaujalo, bol termín eutélia. Nikdy som ho predtým nepočul. Na konci knihy v prílohách, konkrétne v prílohe č. 1, nazvanej Rozdiely medzi eutanáziou a eutéliou predložené na spoločenský diskurz, sú porovnané tieto dva inštitúty. Z porovnania má jasne navrh eutélia, napr. v kolonke cieľ je eutanázii priradené - vyvolanie, spôsobenie rýchlej smrti; eutélii je priradené prijatie smrti, konečnosti života. Alebo vzťah k poslednému úseku života eutanázia znamená skrátenie, eutélia uľahčenie, dokonca obohatenie. Jasné, dá sa aj na toto diskutovať.


Eutanázia-eutélia je na Slovensku ešte len v plienkach čo sa týka právneho zakotvenia (netreba byť právnik, aby to človek vedel, stačí okolo seba počúvať). Čo však nie je v plienkach, je medicína, pretože tá už v súčasnosti dokáže udržať človeka pri živote, aj keď vám zlyhajú základné životné orgány. Takéto umelé udržovanie človeka "pri živote" je nielen nehospodárne, ale aj podľa mňa nehumánne. Samozrejme, od toho sú tu lekári, aby posúdili, či má ešte takýto človek nejakú šancu, alebo nie. Ešte sú tu príbuzní, rodičia, deti, ktorí by však nemali mať v tomto rozhodovaní veľké slovo. Hippokratova prísaha hovorí lekárom, že majú liečiť a toto považujem za najdôležitejšie pri uvažovaní o eutanázii-eutélii. Opakujem ale, že ak už človek nemá nádej, alebo nádej je tak malá, že pacientovi spôsobujeme iba dlhodobé utrpenie z umelého udržiavania života, je eutanázia-eutélia namieste.
Keď sa už prijímajú zákony o tom, ako hlasno má ísť reklama v televízore, bolo by dobré vyvolať aj verejnú diskusiu na túto tému a prijať v tejto oblasti nejaké rozumné pravidlá.


"(...) Pýtate sa, aká je príkladná, dobrá smrť? Taká, že keď naposledy vydýchneme, tí, čo boli pri eutéliových rituáloch pri nás, si povzdychnú: "Aj ja chcem umrieť takto." Týmto konečným naplnením našej lásky pomôžeme zmierniť ich strach zo smrti, aby mohli žiť plnšim, šťastnejším životom. (...)"*


* Bitó, L.: Kniha o dobrej smrti. Eutelia - Eutanázia, str. 239

Jiří Přibáň - Hranice práva a tolerance - úryvok

V české společnosti měli vždy větší dúvěru umělci než právníci a zákonodárci. Byli to umělci, kteří také převzali v moderní době roli moralistú a často v ní setrvávají dodnes. Řekli jsme již, že postmoderní pojetí svobody a rovnosti úzce souvisí s pošetilostí a bláznivostí, teda s cnostmi umění. Nemělo by však také právo mít charakter jistého umění, jak tomu bylo kdysi v antice i středověku? Vždyť i spravedlnost v etickém slova zmyslu je stejně jako umělecký čin imaginací svého druhu. Umění dnes nahradilo mravouku. Nastal čas, kdy bychom měli z práva učinit umění.

Právníci bez schopnosti argumentovat z hlediska spravedlnosti se nemohou stát umělci v tomto smyslu a vždy zústanou jen pasívními vykonavateli cizí vúle a svrchovanosti, nikoli vlastní suverenity práva. Je teda zřejmé, že nám zde nejde v žádném případe o nahrazení práva etickou spravedlností. Jde nám především o to, aby se z institucí právního státu nevytratilo přirozené napětí mezi právem a spravedlností, které bylo práve moderním myšlením zcela potlačeno. Toto napětí musí však zústat neredukovatelné, protože právo bez spravedlnosti se proměňuje v cosi blízké jazyku hermetických věd i s despotikým slovníkem, který k takovým vědám patří."
*Přibáň, J.: Hranice práva a tolerance. Praha : Sociologické nakladatelství 1997, s. 76-77.