Právna erotika - Zadok

Disclaimer: Pri všetkých opisoch budem natoľko diskrétny, nakoľko je to možné požadovať od priemerne sexuálne aktívneho jedinca, a preto nezodpovedám za prípadné škody, spôsobené v dôsledku akejkoľvek emocionálnej hypersenzibility jedincov navštívších tento blog.

Eloquentio est mater studiorum*. Čítam o výrečnosti právnikov. O zložitosti ich jazyka. Že vraj píšu dlhé vety. Navyše plné slovíčkárenia a zbytočných tautológií (T. Jefferson). Miešajú prípad s prípadom (T. Jefferson), zátvorky so zátvorkami (T. Jefferson). Že vraj svojou snahou o prehľadnosť spôsobujú zmätok a nepochopiteľnosť (T. Jefferson). Najmä neustálym "alebo" a "a", alebo odkazom na uvedené a hore uvedené alebo horeuvedené (T. Jefferson). Na stránke languageandlaw.org tak zacitoval Ďzefrsna Peter Tiersma. Ak ste teda zvedaví, ako to vyzerá v praxi, pokračujte v čítaní a čudovaní sa:

Floridský okres, v ktorého území bolo potrebné riešiť nudizmus, prijal na tento účel nariadenie. Samozrejme v ňom narazili na problém definície, čo je, a čo nie je nudizmus. A tak vznikla taká presná definícia zadku, akú by ste hľadali aj v učebniciach medicíny veľmi ťažko:

Zadok: Oblasť na zadnej časti ľudského tela (niekedy označovaná aj ako glutaeus maximus), ktorá leží medzi dvomi pomyselnými priamkami vedúcimi vodorovne so zemou, keď osoba stojí, prvá, alebo tiež horná priamka vedie pol palca popod vrchol vertikálnej zadkovej štrbiny (t.j. od výčnelku vytvoreného svalmi vedúcimi od zadnej časti bokov po zadnú časť nôh), a druhá, alebo tiež dolná priamka vedie pol palca ponad najnižší bod zakrivenosti telesného výčnelku (označovaného tiež zadkový ohyb, falda) a medzi dvomi pomyselnými priamkami, jednou po každej strane tela (vonkajšie priamky), pričom vonkajšie priamky sú kolmé na zem a na hore uvedené horizontálne priamky a pričom kolmé vonkajšie priamky prechádzajú cez najvzdialenejší bod, v ktorom sa zadok dotýka vonkajšej časti každej z nôh. Bez ohľadu na hore uvedené zadok nesmie obsahovať žiadnu časť nohy, ischiokrurálne svaly pod zadkovým ohybom, sval tensor fasciae latae alebo akúkoľvek z hore opísaných častí ľudského tela, ktorá je buď medzi ľavou vnútornou zvislou priamkou a ľavou vonkajšou zvislou priamkou alebo medzi pravou vnútornou zvislou priamkou a pravou vonkajšou zvislou priamkou. Na účely predošlej vety je ľavá vnútorná zvislá priamka pomyselnou priamkou na ľavej strane anusu, ktorá je kolmá na zem a na horizontálne priamky opísane hore a ktorá meria tretinu vzdialenosti od anusu po ľavú vonkajšiu priamku, a pravá vnútorná zvislá priamka pomyselnou priamkou na pravej strane anusu, ktorá je kolmá na zem a na horizontálne priamky opísane hore a ktorá meria tretinu vzdialenosti od anusu po pravú vonkajšiu priamku. (Hore uvedený opis možno vo všeobecnosti opísať ako pokrývajúci tretinu zadku sústredeného nad štrbinou v dĺžke tejto štrbiny).

Rozumiete tomu? Skúsite originál? Ani tak nie?

_________________________

*Výrečnosť je matkou múdrosti.

Akcent 2010 - Medzinárodný festival divadla so sociálnym presahom

Vážený čitatelia, dovoľte mi, aby som Vás pozval na divadelný festival Akcent 2010, ktorý organizuje skupinka ľudí okolo Divadla z pasáže a Divadla Ivana Palúcha.

Ide o festival, ktorého cieľom nie je len slobodne prezentovať umeleckú tvorbu, ale aj prezentovať, skúmať a poukázať na jej sociálny rozmer, na to, že umenie veľmi presne a často i bolestivo reflektuje skutočné bolesti a strasti života. Tento "akcent" na sociálny rozmer je zjavný nielen z charakteru predstavení, ktoré sa v jeho priebehu odohrajú (napr. Vilquist-ova Helverova noc), ale aj z workshopov (slovo dielňa už asi vykapalo :-), ktorých sa v priebehu festivalu môžete zúčastniť.

Osobitne pozývam na dramaticko-právnický workshop "Rovnosť šancí sa oplatí alebo nedovoľme diskrimináciu" so zástupcami Slovenského národného strediska pre ľudské práva. Ako hovorí jeho popis, prostredníctvom unikátneho spojenia dramatiky a práva sa jeho lektori pokúsia poukázať na rôzne aspekty diskriminačného konania. Workshop je určený nie len umelecky, ale aj humanitne zameraným účastníkom, preto budem rád, ak sa ho zúčastníte. V prípade záujmu ma môžete kontaktovať na tel. č. 0944 294 654, alebo prostredníctvom e-mailu.

Druhá časť festivalu sa uskutoční v dňoch 4. - 7. októbra v Prahe.

Právo a jazyk (Prolegoména k vlastným interdisciplinárnym štúdiám)

Právo a jazyk (Prolegoména k vlastným interdisciplinárnym štúdiám)

V posledných desaťročiach vzniklo a prežíva niekoľko tzv. hnutí „Law ands“[1], najmä Právo a ekonómia, Právo a spoločnosť, Právna antropológia, Sociológia práva, Critical legal studies či „Whiteovo“ Právo a literatúra. Mohlo by sa zdať, že tieto disciplíny už priam nasilu hľadajú široké spojenie tam, kde sa nachádza iba tenká trecia plocha dvoch rozdielnych vedeckých disciplín. Vtipne v tomto smere vyznie prednáška Lord Justice Sedleyho s názvom Právo a inštalatérstvo[2], ktorú na Jinom práve preložil Michal Bobek. Keďže sám v názve používam formuláciu „Právo a...“, budem sa riadiť trefnou bodkou prekladateľa zmienenej prednášky, že „vše tedy asi bude o zdravé rovnováze mezi různými typy kontextuálních argumentů jiných vědeckých či normativních systémů, které právu vypomáhají a dále o určité hodnotové transparentnosti v přiznání, čím vlastně argumentuji a proč.“[3]

Poznamenám preto na úvod, že názov „právo a jazyk“ je v kontexte predchádzajúceho špecifický. Jazyk nie je na rozdiel od sociológie, ekonómie či antropológie samostatnou vedou, pričom veda o jazyku sa označuje ako lingvistika. Našim cieľom ale nebude pracovať výlučne s pojmovým aparátom lingvistiky, ale chceme sa zaoberať jazykom v širšom kontexte, neopomenúc aj jeho literárne, hermeneutické či semiotické funkcie. Doteraz, napríklad, nie je jasne stanovený vzťah medzi semiotikou (semiológiou po Saussureovsky) a lingvistikou, pričom Saussure považoval lingvistiku za pododvetvie semiotiky[4]. Argumentoval tým, že lingvistika je iba časťou tejto všeobecnej vedy o znakoch – jazyk je iba jeden zo znakových systémov[5]. V súčasnosti sa však tieto dve vedy považujú skôr za konkurujúce si, príp. sa vyzdvihuje lingvistika nad semiotiku. Aj pre tieto rozpory som sa rozhodol svoje skúmanie „obmedziť a rozšíriť“ na všetky súvislosti spájajúce právo s jazykom, bez ohľadu na to, akú vedu by bolo na skúmanie jazyka vhodné použiť.

Jazykovedec Georges Mounin zastával názor, že právny jazyk je iba obyčajným nástrojom na vyjadrenie právnej informácie, teda prisudzoval lingvistike iba okrajovú úlohu v právnej vede.[6] Ja som, naopak, názoru, že jazykoveda, tým, že jazyk je kľúčovým nástrojom právnikov pri ich práci, má mnohé čo právnej vede povedať. A ide aj, ale nielen, o otázky prekladu právnych textov (či textu zákona alebo ostatných textov „sekundárnych“). Nielen, pretože lingvistika má svoje vlastné inštrumentárium slúžiace i na prácu interpretačnú či rekogničnú. A to sú bezosporu funkcie jazyka, ktoré právnik bohato využije. Podrobnejšie sa im budeme určite venovať neskôr.

Nie náhodou pokračujeme touto témou náš Denník jedného čítania. Prvá kapitola knihy James Boyd Whitea – The legal imagination – sa týka práve vzťahu práva (a právnika) k jazyku. Kladie si za úlohu „vypátrať a definovať profesionálny jazyk (právnikov), a načrtnúť hranicu medzi tým, čo (právnik) robí s jazykom a všetkým ostatným, čo vo svojej praxi robí. (...) Je také očividné, že právnik používa jazyk v každej fáze svojho profesijného života, že by sme ľahko mohli skĺznuť do presvedčenia, že popis jeho práce s jazykom úplne opisuje celú jeho praktickú činnosť, že niet žiadnej inej činnosti v jeho právnej praxi.“[7] Z reštriktívnych príčin preto uvádza aj prípady, keď je potrebné pre úspešný výkon funkcie právnika používať aj prostriedky neverbálnej komunikácie, vnútorné uvažovanie či inštinkt (najmä v prípade ústneho pojednávania pred súdom alebo iným orgánom, pri výsluchu, vyjednávaní, jednaní atp.). Dôležité je teda, z dôvodu určitej potreby rovnováhy, priznať, že sú mnohé oblasti v práve, ku ktorým má viac čo povedať z hľadiska „pracovných nástrojov“ napr. taká psychológia.

Jazyk práva a jazyk právnikov

Rozdelenie jazyka v práve, pochádzajúce od Bronisława Wróblewskiho[8], na jazyk právny a jazyk právnický[9], reflektuje rozdielne funkcie jazyka v práve.

Jazyk práva slúži ako prostriedok na vyjadrenie právne - normatívnej regulácie, t.j. sú v ňom vyjadrené pramene práva, ako aj akty jeho aplikácie. Ide teda o akýsi jazyk platného, pozitívneho práva. Jeho charakteristikou by mala byť pojmová celistvosť, sémantická kongruentnosť a jednoznačnosť, obmedzené množstvo aplikovaných pojmov, stručnosť, jasnosť, potlačená expresívnosť či niekedy aj imperatívnosť výpovede. Ide o naplnenie preskriptívnej funkcie právneho jazyka a je súčasťou odborného jazyka.

Naopak, jazyk právnikov je jazyk právnej vedy, aplikačnej praxe (napr. advokátskej) i právny slang[10], užívaný osobami používajúcimi a interpretujúcimi právo, teda jazyk prirodzený (na rozdiel od odborného – jazyka práva). Plní najmä deskriptívnu funkciu jazyka, keď jeho prostredníctvom sa dozvedáme o direktívach stanovených jazykom práva, príp. tieto direktívy ovplyvňujeme. Metajazyk. Ide o profesijný žargón, slang, ktorý v podstate nemusí byť v určitých prejavoch ani jazykom spisovným[11].

Wróblewski ďalej poukazuje na to, že termín právny jazyk je odvodený od lexému právo, zatiaľ čo právnický jazyk sa odvodzuje z lexému právnik. Obidva tieto stupne je potrebné rozlíšiť aj sémanticky, pričom jazyk práva je prvým sémantickým stupňom a jazyk právnikov je druhým sémantickým stupňom. Vyplýva z toho okrem iného možnosť vnútrojazykového prekladu.[12] Najlepšie si ale načrtnuté rozdelenie zdokumentujeme na príkladoch.

Príklad 1:

(A)  jazyk práva – Právny úkon vykonaný osobou, ktorá nemá spôsobilosť na právne úkony, nemá právne účinky. (§14 ods. 1 Občianskeho zákonníka Poľského)

(B) jazyk právnikov – Občiansky zákonník neumožňuje osobám bez spôsobilosti na právne úkony vykonávať právne úkony. Podľa zákonníka bude taký úkon neúčinný, t.j. nevyvolá žiadne právne účinky.

(C) parafráza v prirodzenom jazyku – (mama dvanásťročnému synovi) – „Synak, aj keby si mal toľko peňazí, si ešte malí, a preto nemôžeš kúpiť auto.[13]

Príklad 2:

(A)   Jazyk práva – (1) Kto iného úmyselne usmrtí s vopred uváženou pohnútkou, potrestá sa odňatím slobody na dvadsať rokov až dvadsaťpäť rokov. (2) Odňatím slobody na dvadsaťpäť rokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 (...) na dvoch osobách, (§144 ods. TZ)

(B)   Jazyk právnikov – Trestný zákon trestá úkladnú vraždu a ustanovuje trest za jej spáchanie. Podľa zákona môže byť páchateľ odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 20 až 25 rokov. V prípade, že sa páchateľ dopustí úkladnej vraždy na dvoch alebo viacerých osobách, môže mu byť uložený trest odňatia slobody na 25 rokov, alebo na doživotie.

(C)   Prirodzený jazyk - Vieš, že zastrelil svojich susedov? Teraz mu hrozí, že bude do konca života sedieť vo väzení.[14]

Dôvod, prečo začíname  - i pokračujeme – písať o jazyku v práve z akéhosi vzdialenejšieho odstupu je prostý. Právnik sa stáva otrokom svojho jazyka, a najčastejšie si to uvedomí práve pri impulze z vonku – napríklad: keď vám priateľ povie: už zase rozprávaš ako právnik. O jednom takom uvedomení si rozpráva Mark Twain v knižke Život na Mississippi. White so svojej knihy The Legal imagination vybral pasáž, v ktorej si starý kapitán lode v rozhovore s pasažierom a v následnej vnútornej úvahe zúfa, že už nevidí vody rieky Mississippi romanticky či krásne (ako mu ich opísal pasažier), ale každým pohľadom rieku analyzuje pre potreby bezpečnej plavby po nej a v každej, aj tej minimálnej drobnosti, vidí informáciu dôležitú pre svoje remeslo. „A nie je (kapitán) niekedy zvedavý, či priučením sa svojmu remeslu viac stratil než získal?“[15] Tak si aj právnik musí uvedomiť, že svojím vzdelaním nielen získava nový pohľad na veci a naučí sa pracovať s „novým“ jazykom, ale aj postupne stráca schopnosť vrátiť sa k svojmu predošlému pohľadu či jazyku. Týmto „vedeckým“ výletom sa preto hodláme posúdiť, ako pracujú právnici s jazykom, čím môžu svoju prácu s ním zlepšiť a kde ich naopak jazyk obmedzuje.

            V nasledujúcom článku tohto viacvrstvového zážitku sa budeme venovať interpretácii textu (v práve) a sémantickým otázkam jazyka.

---

[1] Galanter, M., Edwards, M.: Introduction: The path of the law ands, dostupné: http://marcgalanter.net/Documents/papers/scannedpdf/thepathofthelawands.pdf

[2] http://jinepravo.blogspot.com/2008/09/prvo-instalatrstv.html

[3] ibid

[4] de Saussure, F.: Kurs obecné lingvistiky, ACADEMIA, Praha, 1996, str. 52, marg. č. 33. 

[5] Príkladom, kedy sa právna informácia prenáša odlišným znakovým systémom od písma sú napr. dopravné značky v cestnej premávke (t.j. symboly) či zvukové a zrakové signály s dopravou spojené.

[6] Mounin, G.: La linguistique comme science auxiliare dans les desriptions jurisdiques, Montrél, 1979, cit. z: Tomášek, M.: Překlad v právní praxi, Linde, 2003, str. 13.

[7] White, J.–B.: The Legal imagination, University Of Chicago Press, 1985, str. 1.

[8] Wróblewski, Język prawny i prawniczy, Kraków 1949.

[9] Dovolím si na tomto mieste poupraviť terminológiu, hoc už bežne užívanú, a na účely svojej štúdie premenovať jazyk právny na jazyk práva a jazyk právnický na jazyk právnikov. Termín právny jazyk ponecháme samostatne stojacim pojmom, značiacim všeobecný odborný právny jazyk, zahŕňajúci všetky aspekty súvisiace s právom.

[10] Hollander, P.: Filosofie práva, Aleš Čeněk, Plzeň, 2006, str. 215.

[11] Tomášek, M.: Překlad v právní praxi, Linde, 2003, str. 25.

[12] Tomášek, M.: Překlad v právní praxi, Linde, 2003, str. 18.

[13] http://webcache.googleusercontent.com/search?q=cache:KR9BRQ8zJXYJ:terroryzm.marena.com.pl/%3Fr%3DJ%C4%99zyk_prawniczy+Pie%C5%84kos,+Podstawy+juryslingwistyki.+rapidshare&cd=1&hl=sk&ct=clnk&gl=sk&client=opera

[14] Ibid, s autorovou transkripciou na Slovenské reálie.

[15] Twain. M.: Život na Mississippi, cit.z.: White, J.B.: The Legal imagination, str. 11.

Ustanovenie § 373 Obchodného zákonníka

Rád by som v tomto článku poukázal na ustanovenie § 373 Obchodného zákonníka, ktorý vymedzuje pojem náhrady škody v obchodných záväzkových vzťahoch, presnejšie ustanovuje predpoklady na vznik zodpovednosti za škodu podľa Obchodného zákonníka.

Podľa tohto ustanovenia kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. V ďalších ustanoveniach sú potom vymedzené liberačné dôvody, vylúčenie zodpovednosti, spôsob a rozsah náhrady, povinnosť odvrátiť škodu a pod. Pristavme sa však pri tomto prvom, základnom ustanovení.

V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že právnu úpravu zodpovednosti za škodu zahŕňa aj Občiansky zákonník. Vo všeobecnosti môžeme postrehnúť rozdiel medzi týmito úpravami v tom, že kým podľa Občianskeho zákonníka sa na vznik zodpovednosti vyžaduje subjektívny prvok zavinenia, Obchodný zákonník takúto podmienku nepredvída, ba naopak, konštruuje zodpovednosť na princípe objektívnej zodpovednosti. Subjekt, ktorý porušil svoju povinnosť z obchodného záväzkového vzťahu sa zbaví zodpovednosti len vtedy, ak preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.

Zodpovednosť za škodu je tak podľa Obchodného zákonníka objektívnou zodpovednosťou (tzv. zodpovednosť za výsledok), čo možno z celkovej koncepcie tohto kódexu len predpokladať (Obchodný zákonník reguluje podnikanie a podnikateľ znáša riziká spojené s touto činnosťou, o to viac aj riziká, ktoré nemusí zaviniť). Tri predpoklady zodpovednosti (1) porušenie povinností zo záväzku, (2) vznik škody a (3) príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti musia byť naplnené súčasne a ich existenciu preukazuje poškodený. Ak sú splnené tieto predpoklady a osoba, ktorá spôsobila škodu porušením povinnosti nepreukáže existenciu okolností vylučujúcich zodpovednosť, za vzniknutú škodu zodpovedá.

Čo však v prípade, ak si zmluvné strany, ktorých režim sa bude spravovať Obchodným zákonníkom (teda aj v prípade fakultatívnych obchodov) vymienia ako predpoklad zodpovednosti za škodu aj subjektívny prvok, teda zavinenie? Môžu subjekty obchodnoprávneho záväzku upraviť zodpovednostné vzťahy na princípe subjektívnej zodpovednosti?

Pri odpovedi na túto otázku môžeme postupovať, v zásade asi ako pri akejkoľvek právnoteoretickej otázke, dvoma spôsobmi. Buď sa budeme pridŕžať striktne zákonnej úpravy, alebo do úvahy berieme aj širšie súvislosti, najmä charakter právnej úpravy, komparácia, interpretácia atď.

Zákonná úprava v Obchodnom zákonníku vypočítava tie ustanovenia záväzkovej časti, ktoré sú kogentné, to znamená, že strany sa nemôžu odchýliť od tých ustanovení, ktoré vypočítava § 263 Obchodného zákonníka. Predmetné ustanovenie, ktoré analyzujeme, sa medzi výpočtom kogentných ustanovení nenachádza. Preto môžeme dovodiť, že ustanovenie je dispozitívne a možno ho dohodou modifikovať. Toto tvrdenie podporujem právnou doktrínou: "Ustanovení obchodního zákonníku je ovšem dispozitívní, čili nic nebrání stranám dát přednost úpravě občanskoprávní či sjednat uspořádání zcela jiné, vyhovující lépe specifickým okolnostem jejich vztahu." (Šilhán, J.: Náhrada škody v obchodních vztazích a možnosti její smluvní limitace. Praha : C. H. Beck 2007, s. 6).

Naproti tomu však môže stáť opačný názor, že subjektívnu zodpovednosť v obchodných záväzkových vzťahoch nemožno dojednať, predpoklad zavinenia nie je rozhodujúci a subjekt nesúci určitú povinnosť sa nemôže zbaviť zodpovednosti pri porušení povinnosti preukázaním, že škodu nezavinil. Teda povinný subjekt zodpovedá za výsledok svojej činnosti. Práve rozdiel v právnej úprave Občianskeho a Obchodného zákonníka odôvodňuje čisto objektívnu zodpovednosť bez možnosti subjektívneho zavinenia v obchodných záväzkových vzťahoch. Ak by sme chceli odôvodniť túto koncepciu aj interpretačne v duchu princípov, na akých je Obchodný zákonník koncipovaný, mohli by sme vychádzať z ustanovenia § 2 Obchodného zákonníka, ktoré definuje podnikanie. Rozumie sa ním sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Časť tejto definície, kde sa hovorí o vlastnej zodpovednosti môže napovedať, že akékoľvek prenášanie zodpovednosti na iný subjekt nie je v podnikateľskom režime žiaduce. Priam sa to môže vymykať aj trhovým princípom, kde akékoľvek prenášanie zodpovednosti na iný subjekt nemožno bezdôvodne tolerovať. Preto je, podľa môjho názoru, upravená zodpovednosť za škodu v Obchodnom zákonníku na princípe objektívnej zodpovednosti.

Avšak, ako bolo vyššie poukázané, zákonodarca sa nerozhodol povýšiť objektívnu zodpovednosť na absolútnu nemožnosť nedojednať subjektívnu zodpovednosť. Keby sa tak rozhodol, ustanovenie § 373 Obchodného zákonníka by do výpočtu § 263 tohto zákona zahrnul a subjektom by tak zakázal akékoľvek dojednávanie úmyselných či nedbanlivostných konaní ako predpokladov na vznik zodpovednosti. Právnu relevanciu by malo len samotné porušenie povinnosti bez ohľadu na zavinenie, teda možnosť sa vyviniť.

Ak by som sa mal prikloniť k nejakej forme právnej úpravy, prezumoval by som radšej zo zákonnej úpravy subjektívnu zodpovednosť (tak, ako to je v občianskoprávnych vzťahoch) a ak by v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu bolo žiaduce upraviť objektívnu zodpovednosť, túto voľnosť subjektom ponechať a radšej si objektívnu zodpovednosť osobitne ustanoviť zmluvne. Nechajme sa do budúcna prekvapiť v prípade dlho očakávanej rekodifikácie súkromného práva, ako zákonodarca pristúpi k tejto otázke. Či ponechá súčasnú právnu úpravu, alebo azda dôjde k nejakej zmene...

Referendum 2010: Priama demokracia, alebo plebiscit?

Dňa 18. septembra 2010 nastane chvíľa, kedy sa uskutoční na Slovensku referendum. Po šiestich rokoch majú občania opäť podľa zásady „vox populi, vox dei“ priestor vyjadriť sa a rozhodnúť o otázkach verejného záujmu v referende, ktoré bolo vyhlásené na základe petičnej akcie, ktorú iniciovala politická strana SaS. Tento rok sa nebude rozhodovať o skrátení volebného obdobia NR SR, ako to bolo v poslednom referende v roku 2004. Predmetom referenda budú otázky, ktoré sa budú týkať napr. obmedzenia poslaneckej imunity len na hlasovania a výroky v NR SR, zrušenia koncesionárskych poplatkov, stanovenia max. hranice pri obstarávaní vozového parku orgánov verejnej moci atď. Pozoruhodnosťou tohtoročného referenda ani tak nie sú otázky o ktorých sa má rozhodnúť, nakoľko nastolené témy sú predmetom „pretriasania“ médií a širokej verejnosti už dlhšiu dobu, ale celkom iná skutočnosť. Naše médiá pri zaoberaní sa tohtoročným referendom nastolili otázku, či referendum je alebo nie je právne záväzné. Ak by malo byť záväzné, tak ako teda bude premietnuté parlamentom do výsledného paragrafového znenia a ak nie je záväzné, tak sa nastoľuje otázka, prečo sa potom ide uskutočniť, či to nie je mrhanie peňazí daňovníkov, a teda či naozaj môžu občania prostredníctvom ľudového hlasovania o niečom rozhodnúť. Polemika, ktorá sa mohla skončiť hneď vtedy, ak by sa ústavní právnici, teoretici, iné osoby znalé práva a nakoniec aj ústavní činitelia zhodli na spoločných záveroch. Stal sa ale presný opak. Na uvedených otázkach záväznosti, resp. nezáväznosti referenda sa nevedia zhodnúť ani ústavní právnici, ani teoretici, ani samotní tvorcovia ústavy a čo možno prekvapilo viacerých, ani ústavní činitelia. Za povšimnutie stojí fakt, že napriek v poradí už siedmemu referendu od vzniku Slovenskej republiky, sa stále vynárajú otázky a pochybnosti o tomto ústavnom inštitúte.

Spor spočíva vo výklade ustanovení druhého oddielu piatej hlavy Ústavy SR, najmä čl. 98 ods. 2, ktorý uvádza, že „návrhy prijaté v referende vyhlási Národná rada SR rovnako ako zákon.“ Prezident SR nedávno vyslovil názor, že keďže poslanci hlasujú osobne a nie sú viazaní príkazmi, je len na ich vedomí a svedomí, či daný výsledok premietnu do zákona alebo nie. Vedú sa debaty, či referendum nie je len hlasovanie bez právnych účinkov, tzv. plebiscitom, pri ktorom by parlament len fakticky „načúval“ názor verejnosti, čo si o danej problematike myslí.

Druhý názor, ktorý vyslovil predseda ústavnoprávneho výboru NR SR, spočíva v spojení čl. 2 ods. 1 ústavy(zdroj moci sú občania) a s čl. 99 ods. 1 ústavy, ktorý hovorí, že výsledok referenda môže NR SR zmeniť alebo zrušiť ústavným zákonom po uplynutí troch rokov. Tým pádom poukazuje na to, že výsledok referenda má väčšiu silu ako zákon a je stabilnejší ako zákon. Ďalej argumentuje tým, že moc NR SR je odvodená od občanov a že poslanci nemôžu mať väčšiu moc ako občania, ktorí sú originárnymi nositeľmi štátnej moci.

Ústavnú úpravu referenda upravuje pár článkov, ktorých výkladom by bolo možné podľa môjho názoru dospieť k rozlúšteniu tohto problému. Začnem hneď od základných ustanovení čl. 2 ods. 1 Ústavy SR: „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.“ Čo by mohlo byť priame vykonávanie štátnej moci? Keďže „antická“ cesta zhromaždenia 5 miliónového ľudu na jednom mieste asi neprichádza do úvahy, jediným spôsobom nám ostáva rozhodovanie o dôležitých otázkach verejného záujmu ľudovým hlasovaním, čo priznáva čl. 93 ods. 2 ústavy. Svoju úvahu podporujem aj nálezom ústavného súdu: „Východiskom základného významu je ustanovenie čl. 2 ods. 1 Ústavy, podľa ktorého štátna moc, teda aj zákonodarná moc, pochádza od občanov, ktorí majú právo vykonávať ju aj priamo, t.j. prostredníctvom referenda. Keďže Ústava sama označuje cit. ustanovenie za základné, znamená to, že v jeho duchu treba vykladať všetky ustanovenia ostatných hláv Ústavy.“ (II. ÚS 30/97)

Čo je to dôležitá otázka verejného záujmu ďalej naša ústava nehovorí. K lepšiemu objasneniu nám môže pomôcť ďalšie stanovisko ústavného súdu: „Otázka, ktorá vôbec nie je predmetom verejného záujmu alebo nemá povahu dôležitej otázky verejného záujmu, nemôže byť predmetom referenda. Garantom splnenia tejto podmienky je prezident, ktorý preskúma, či petícia občanov svojím obsahom zodpovedá ústave a osobitnému zákonu a či má predpísané náležitosti.“ (II. ÚS. 31/97)

Zaujímavý je ďalej čl. 99 ods. 1 ústavy, kde sa hovorí, že „výsledok referenda môže NR SR zmeniť, alebo zrušiť svojím ústavným zákonom po uplynutí troch rokov od jeho účinnosti.“ Logicky teda nedáva zmysel argument, že ak by malo byť referendum hlasovaním bez právnych účinkov, tzv. plebiscitom, prečo by mala potom NR SR právomoc zrušiť „plebiscit,“ ktorý nie je podľa niekoho názoru záväzný, dokonca ústavným zákonom? Ak teda NR SR môže výsledok referenda zrušiť, tak najskôr ho ale musí prijať, tzn. vyhlásiť rovnako ako zákon. A ak ho môže zrušiť len ústavným zákonom, silou zákona rovného s ústavou, to znamená, že výsledok musí mať „de iure a de facto“ ústavnú silu. Tým pádom sa prikláňam k názoru predsedu ústavnoprávneho výboru NR SR.

Ústavný súd spornú otázku, či je referendum plebiscitom alebo nie vyjasnil už v roku 1995 tak, že priznal občanom legislatívnu právomoc pomocou referenda: „Národná rada v zákonodarnom procese realizuje delegovanú právomoc. Naproti tomu občania svoju originálnu právomoc môžu realizovať podľa ústavy tak, že o vyhlásenie referenda požiada na základe petície aspoň 350 000 občanov. Z uvedeného vyplýva, že ústavodarný orgán upravil zákonodarnú moc v Slovenskej republike dvojakým spôsobom. Táto moc patrí nielen Národnej rade Slovenskej republiky, ale aj priamo občanom.“ (PL. ÚS 42/95)

K otázke právnych účinkov hlasovania občanov v referende sa Ústavný súd vyjadril nasledovne: „Druhý oddiel piatej hlavy Ústavy Slovenskej republiky má pomenovanie Referendum. Referendum je ústavnoprávny inštitút, ktorého účelom je zabezpečiť občanom štátu, aby bezprostredne spolupôsobili pri tvorbe štátnej vôle. Občania v referende uplatňujú toto svoje oprávnenie hlasovaním, ktoré má právne účinky.“ (II. ÚS 31/97)

Ak už máme vyriešenú otázku, že referendum nie je plebiscit, opodstatnenosť má otázka, ako teda zákonodarca vyhlási návrhy prijaté v referende rovnako ako zákon? Čo tým ústavodarca v uvedených ustanoveniach ústavy myslel? Nedovolím si stavať sa do úlohy „vykladača ústavy“ preto predkladám uznesenie ústavného súdu o výklade ústavy. Predkladané uznesenie reagovalo v roku 1997 na otázku, či je možne v referende zmeniť ústavu. Toto uznesie je tým viac použiteľné aj pre „obyčajné“ návrhy na rozhodnutie v referende. Málokto si to uvedomuje, ale výklad ústavného súdu je podľa čl. 128 ústavy všeobecne záväzný a uverejňuje sa v zbierke zákonov, tým pádom je to prameň práva, ktorý je platný a účinný dodnes. Výklad znie nasledovne:

„Povinnosťou kompetentného štátneho orgánu je zabezpečiť, aby návrh prijatý v referende vyvolal potrebný právny účinok. V referende nemožno priamo na základe výsledku hlasovania zmeniť ústavu. Prijatie návrhu v referende má ústavnú relevanciu v tom zmysle, že ním občania zúčastnení na hlasovaní udelia parlamentu príkaz, aby v súlade s návrhom prijatým v referende zmenil časť ústavy, ktorá bola predmetom vyhláseného referenda. Ústava však neobsahuje ustanovenie umožňujúce občanom, aby hlasovali priamo o formulácii navrhnutej zmeny ústavy.“ (II. ÚS 31/97)

Výsledok prijatý v referende teda NR SR musí premietnuť do paragrafového znenia a paragrafové znenie vyhlásiť ako zákon, tzn. v Zbierke zákonov a tým sa stane aj všeobecne záväzným. Z uvedených stanovísk, nálezov a uznesení o výklade ústavy ústavný súd pred 13 rokmi vyjasnil problematiku referenda, potvrdil jeho záväznosť a spôsob jeho konečnej aplikácie a zverejnenia. Treba ďalej uviesť, že judikatúra ústavného súdu čo sa týka záväznosti a zmyslu referenda zostala stabilná. Ústavný súd sa ani v jednom náleze, príp. uznesení neodchýlil od jeho podstaty a nikdy nezapochyboval o tom, že by referendum bolo len určitou formou plebiscitu. Jednotlivcov, ktorí majú dôvod mi neveriť, odkazujem na nasledovnú rozhodovaciu činnosť - II. ÚS. 30/97, I. ÚS. 31/97, PL. ÚS 42/95, II. ÚS 94/95.

Čo práve čítame (v článku)

Aj keď nebudem týmto článkom pokračovať v načrtnutom denníku jedného čítania (White-a nosím v taške všade so sebou), verím, že vaša ohromná túžba niečo zaujímavé sa dočítať bude ukojená. Dovoľujem si totiž upozorniť na dve zaujímavé záverečné práce dostupné aj internete.

Martin Škop - Právo a násilí

Táto rigorózna práca vyšla i v tlačenom vydaní - tu, avšak vzhľadom na to, že je možné si ju stiahnuť z archívu záverečných prác MU, odporúčam si ju najskôr vyskúšať :) Doplním aj recenziu Tomáša Sobka na leblogu.

Lukáš Hlouch - Teorie a realita právní interpretace

Veľlmi som sa tejto práci potešil, nakoľko mi sedí do rámca súčasného štúdia. Pekný je aj pozitívny posudok P. Holländera na ňu. Samotná práca dostupná tu.

Doplním aj mnou s láskou preštudované Dejiny lingvistiky od Jirku Černého. 

Denník jedného čítania

Postrehol som, že nie je mojou silnou stránkou formovať (a formulovať) vedecké texty a myšlienky do článkov. Mohol by som sa obhajovať napríklad komplexnosťou svojho myslenia, vytvárajúcou rozsiahlejšie koherentné ideové štruktúry – pre ktoré je forma článku priestorom primalých rozmerov –, avšak opak sa mi zdá pravdou. Akoby lepšou „obhajobou“, či skôr opisom, mojej nečinnosti boli skôr známe slová, prejav Dmitrija Fjodoroviča Karamazova, prenesené v súdnom procese jeho obžaloby z otcovraždy: „Cítím se vinen opilstvím, prostopášností, leností a špatným životem. Chtěl jsem začít řádný život, jednou provždy, a právě v tu chvíli mě osud srazil.“

A tak som vlastne zabil svoje otcovstvo k nejednej myšlienke preblesknuvšej mi hlavou za celú tú dobu, takpovediac predhomérsku. Svoj hriech ich potratu sa pokúsim odčiniť postupom pomalým, vláčnym, možno bezcieľnym, ale o to romantickejším. Denníkom jedného čítania.

James Boyd White – The Legal Imagination

„Samozrejme, že je táto kniha stále formálne adresovaná „študentom práva“, ale verím, že ju dokážete prijať aj ako druh fikcie – akoby bola aj novelou, v ktorej je čitateľ možno aj jednou z postáv – a dúfam, že budete mať dokonca zážitok z toho, čo sa tomuto čitateľovi stane v priebehu jej textu.“

Hovorí o mne. Teda, počínam aplikovať. Pôsobivý úvod knihy The Legal ImaginationJames Boyd White-a ma v podstate naviedol na myšlienku zorganizovať akýsi experiment pôsobenia tohto diela na mňa, čitateľa, naviac exštudenta jeho odboru, s cieľom posúdiť na jednej strane, objektivizujúco, hodnovernosť obsahu tohto kľúčového diela, a na strane druhej, subjektivizujúco, vlastnú schopnosť význam textu pochopiť. Vopred sa samozrejme musím ospravedlniť každému, kto mnou zakúšanú cestu už prešiel a požiadať ho, aby sa buď môjmu denníku vyhol, alebo ho považoval za to, čím je - za denník. od amerického profesora, literárneho kritika a filozofa

„Ďalším spôsobom, ako vysvetliť, o čom je tento kurz, je uvedenie základnej otázky, ktorou sa zaoberá – ako môže inteligentný a vzdelaný človek venovať svoj život práci s právom, keď je život taký krátky a je predsa veľa iných vecí, ktoré môže robiť.“

Vidí sa mi preto veľmi esenciálne prečítať si túto knihu skôr, alebo aspoň čím skôr, než ma doterajšie nezodpovedanie citovanej otázky položí na lopatky svojou presilou. Ekonomicky povedané, autor sa mi predal hneď úvodom. Z ďalších častí úvodu vypichnem aspoň základné tézy, a teda, že jeho hlavným cieľom je priviesť čitateľa k formulovaniu vlastného smeru bádania v práve, k nájdeniu osobitej formy práce, zdokonaliť jeho schopnosť čítať a písať – áno, repetitio est mater studiorum -, a v neposlednom rade, vzdelať.

„Právo je jednou z mála aktivít, pri ktorých môžete rozpoznať a žiť so všetkými svojimi svojráznymi schopnosťami a nedostatkami, a s hrdosťou ich ovládať, keďže vašou úlohou je nájsť alebo vytvoriť si vlastný štýl, spôsob, ktorým budete robiť veci tak, ako považujete za správne. A činnosti, pri ktorých má právnik možnosť vyniknúť, zahŕňajú takmer celú paletu ľudských skúseností, od používania rýdzej logiky až po senzitivitu a emocionálne vlastnosti medziľudských vzťahov.“

A ako dodáva na záver, je potrebné k tejto knihe pristupovať s poznaním, že právo nie je veda, ale umenie, a že celý kurz je zameraný na mňa, ako na umelca. Ak potom White prirovnáva činnosť právnika k činnosti sochára, či maliara, prirovnám ja úvod jeho knihy k populárne, alebo skôr k sugestívne zloženej hudobnej skladbe. Uvidíme, či v ďalšej kapitole nastúpi znovu sláčikový orchester, alebo sa pridajú už aj nejaké bicie.

Priestor, ktorý si týmto denníkom vytváram, nech je považovaný za skromnú izbietku zvedavého, ktorý pre posadnutosť poznaním odhalí jej najtajomnejšie skrýše. Tým, že do akéhosi recenzného textu dokresľujem vlastnou rukou obrázky svojho ja, činím za dosť predstave, že „právo, ako inštitúcia, je založené na princípe spoznávania iných, a to najmä tým, že sa im dá možnosť rozpovedať svoj príbeh a že budú vypočutí.“

Úvaha: Uplatnenie volebného práva len s občianskym preukazom?

Čas plynie, možno sa to nezdá, ale naozaj ubehli štyri roky od posledných volieb do parlamentu. Magického 12. júna sa budeme mať možnosť opäť rozhodnúť, komu dáme mandát a kto nás bude reprezentovať. Budeme teda legitimizovať "naše" politické strany a hnutia na ich výkon v zákonodarnom a ústavodarnom orgáne - Národnej rade Slovenskej republiky.


Avšak aby mohol byť náš parlament legitímny, musí tak prebehnúť aj spôsob voľby jeho poslancov. O znakoch volebného práva (všeobecné, rovné, priame, tajné hlasovanie) nemožno mať pochybnosti, tieto sú garantované už v Ústave Slovenskej republiky, všeobecne rešpektované a tiež premietnuté do zákona (na účely tohto článku mám na mysli zákon č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky v z. n. p.). Iné je to však už s ďalšími ustanoveniami tohto "vykonávacieho" predpisu, kedy sú uložené rôzne povinnosti či už samotnému voličovi alebo volebným komisiám. Práve jednou z povinností, ktorú ukladá zákon, je legitimizovať voliča okrskovou volebnou komisiou.


Zákon ukladá v § 30 ods. 2 povinnosť preukázať svoju totožnosť po príchode do volebnej miestnosti. Ak volič nepredloží občiansky preukaz, hlasovanie sa mu neumožní. Predmetom tejto úvahy nie je spochybňovať povinnosť voliča preukázať sa občianskym preukazom. Tá je daná a nutná. Čo však je na uváženie, to je otázka, prečo zákonodarca vo volebných zákonoch túto povinnosť preukazovania totožnosti formuluje rôzne. Totižto napr. podľa zákona o voľbách do samosprávnych krajov je možnosť preukázať svoju totožnosť aj tým spôsobom, že ho pozná niektorý člen komisie a ak ho nepozná, tak svedectvom dvoch osôb známych komisii. Podstata je teda tá v zákone o voľbách do samosprávnych krajov (a tiež v zákone o voľbách do orgánov samosprávy obcí a v zákone o spôsobe voľby prezidenta), že ak volič nemá pri sebe občiansky preukaz, nie je to dôvodom na odopretie práva hlasovať - teda nevydania hlasovacích lístkov, pretože môže preukázať svoju totožnosť aj inými spôsobmi, v praxi často využívanými.


V roku 2003, keď sa začalo s prípravou nového zákona pre parlamentné voľby, ministerstvo vnútra ako predkladateľ neuviedlo v dôvodovej správe žiadne stanovisko k zmene navrhovanej úpravy, teda vypustenia možnosti legitimizovať voliča členom komisie alebo svedeckou výpoveďou (ani pripomienkové konanie tomu nenasvedčuje, viac tu). Do prijatia tohto nového zákona bolo tiež možné legitimizovať osobu uvedenými spôsobmi (členom komisie alebo svedectvom dvoch osôb známych komisii). Asi si vtedy nikto neuvedomoval, aké to môže mať konkrétne dôsledky pri parlamentných voľbách. Volič je síce o tejto povinnosti informovaný v oznámení obce (mesta) o čase a mieste konania volieb, avšak toto oznámenie, dovolím si tvrdiť, že 99 % všetkých voličov nedočíta dokonca, kde je táto povinnosť uvedená. Volič to chápe tak, že keď sa pri jedných voľbách občiansky preukaz nevyžaduje, tak sa nevyžaduje ani pri iných. Lenže tak to u nás, bohužiaľ, nefunguje, že by sme urobili spoločné a základné pravidlá pre všetky voľby (dlhosľubovaný spoločný volebný zákon), a tak urobili v tejto veci poriadok.


Neviem si predstaviť hlavne situáciu, ako sa zachová okrsková volebná komisia v malých obciach, keď jej príde volič bez občianskeho preukazu. Zákon povinnosť preukázať totožnosť občianskym preukazom formuluje jednoznačne. Okrsková komisia takémuto voličovi neumožní hlasovať.


Som presvedčený, že povinnosť preukázať sa občianskym preukazom pri výkone volebného práva je správna, pretože práve občiansky preukaz plnohodnotne legitimizuje osobu, či už podmienkou občianstva alebo trvalého pobytu pri tých-ktorých voľbách. Ale nie som presvedčený o vkladaní výnimok pri takom dôležitom práve, akým volebné právo je. Teda si myslím a obhajujem, že zaveďme povinnosť preukázať sa občianskym preukazom pri každých voľbách (táto je zatiaľ formulovaná len v dvoch z piatich volebných zákonov, a to v zákone o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky a v zákone o voľbách do Európskeho parlamentu). Okrem toho aj posledná novela zákona o spôsobe vykonania referenda z roku 2007 túto povinnosť ustanovila. V novembrových komunálnych voľbách môže nastať paradoxná situácia, ak dôjde k spojeniu s hlasovaním v referende - pri komunálnych voľbách sa občiansky preukaz nebude vyžadovať, pri uplatnení práva hlasovať v referende sa však občiansky preukaz vyžadovať bude.


Uvidíme, ako to nakoniec celé dopadne. Júnové voľby však môžu priniesť viac svetla...

Možno zrušiť koncesionársky poplatok referendom?

Z času na čas určite aj vám napadne myšlienka, nad ktorou rozmýšľate a rozmýšľate. Takýchto myšlienok mi prichodí v poslednom čase veľké množstvo. Veď nečudo, keď chcete napísať diplomovku a niečo z toho aj mať, treba si na to sadnúť, vypísať si, porovnávať, tvoriť, argumentovať, spochybňovať atď. Do toho sa vám miešajú každodenné povinnosti typu vstať, umyť sa, najesť sa... :) Popri všetkých týchto činnostiach som sa rozhodol napísať túto krátku úvahu na ďalšiu diskusiu. I keď nedúfam, že sa rozvinie veľká diskusia na tomto blogu, verím, že sa tak udeje s mojimi veľkými učiteľmi (samozrejme, kompetentní vedia, o kom a čom je reč). Na úvod vyhlásim ešte raz, že je to len pragmatická úvaha.


V súčasnosti prebieha iniciatíva za vypísanie referenda a realita je taká, že niekedy v tomto roku možno aj bude vyhlásené. Referendum sa definuje ako hlasovanie, ktorým oprávnení voliči rozhodnú o prijatí alebo zamietnutí zákona, predpisu, návrhu alebo programu, ktoré boli predložené na posúdenie obyvateľstvu (a nie zákonodarnému orgánu). Je to jedna z mála zachovaných metód priamej demokracie (zdroj: wikipedia). Ako takmer všetko, aj referendum má svoju právnu reguláciu a u nás referendum kreuje ústava a spôsob jeho vykonania zákon. Ústava pozná refendum, ktorým sa môže rozhodnúť o dôležitých otázkach verejného záujmu. Prijaté návrhy v referende parlament vyhlási rovnako ako zákon. Avšak ústava vylučuje, čo môže byť predmetom referenda. Predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody, dane, odvody a štátny rozpočet.


Prečo nemôžu byť práve tieto otázky predmetom referenda, vám teraz neviem učebnicovo povedať, ale argumentujem si sám, že veď predsa volíme svojich reprezentantov, ktorí by mali rozhodovať za nás. Vyhlásiť referendum sa mi vidí len vtedy, keď určitá otázka sa dotýka zmeny v štátoprávnom usporiadaní (napr. vstup do federácie), alebo rozhodnúť o takej otázke, na ktorej sa nedokážu dohodnúť naši reprezentanti.


O otázkach, o ktorých sa inciatíva snaží vyhlásiť referendum, možno mať tiež pochybnosti. Ja som sa zastavil hneď pri prvej otázke, otázke bývalého koncesionárskeho poplatku, v súčasnosti s názvom úhrada za služby verejnosti poskytované Slovenskou televíziou a Slovenským rozhlasom. Ako som už uviedol, predmetom referenda nemôžu byť dane. A teraz otázka, môže byť predmetom referenda poplatok alebo úhrada? Tu sú otázniky ešte väčšie, na ktoré si nedovolím odpovedať, ale pekne právnicky to prenechám ústavnému súdu, ak sa bude vyjadrovať k otázkam predmetného referenda (pre tých nezainteresovaných informácia, že pred tým, ako prezident vyhlási referendum, môže sa obrátiť na ústavný súd, či otázky položené v referende sú v súlade s ústavou). Na stránke iniciátora tohto referenda nájdeme celý rad argumentov (tu a tu), že koncesionársky poplatok je daňou, a to daňou na hlavu. S touto argumentáciou súhlasím. I keď účelom úhrady je zabezpečiť finančné zabezpečenie služieb verejnosti, nepochopiteľne zákon viaže jej platenie na odoberanie elektrickej energie. Argumentácia takého typu, že tak sa zabezpečí platenie úhrady, neobstojí, veď predsa každý zákon musí mať svojho ducha. Duchom zákona o úhradách je to, že ak odoberám elektrinu, automaticky platím úhradu, bez ohľadu na to, či tie poskytované služby STV a SRo využívam. Môžete protiargumentovať, že napr. platím poistné na verejné zdravotné poistenie, ale ku doktorom nechodím. To nie je správna argumentácia, pretože pri poistnom (odvode) zákon nevymýšľa nezmyselné konštrukcie dôvodu platenia. Platiť musím a hotovo. Spochybňujem tak to, že úhrada (resp. koncesionársky poplatok) nie je poplatok, a teda zákonite to musí byť niečo iné. Podľa mňa a aj Sulíka je to daň. A teraz tá otázka, či sa môže o tomto konať referendum. No predsa nemôže, však to ústava zakazuje.


Voľakedy boli všetky dane, ktoré bolo možné ukladať, vymenované v zákone. Dnes to tak nie je a každá daň má svoj zákon s príslušným názvom dane (zákon o dani z príjmu, zákon o dani z pridanej hodnoty a pod.). Nemyslím si, že keď tento zákon používa pojem úhrada, tak nie je daňou. Veď v čom je iný, ako kedysi daň na hlavu, ktorá sa vyberala podľa toho, či dom mal alebo nemal komín. Dnes vyberáme daň podľa toho, či odoberáme elektrinu alebo nie. Veď je to to isté!


Záverom tvrdím, že koncesionársky poplatok (úhradu) by bolo dobré zrušiť, ale či to možno urobiť referendom, to si už tvrdiť nedovolím. Nechajme sa teda prekvapiť, ako táto celá iniciatíva dopadne. Dúfajme len, že nezlyhá na individuálnych záujmoch, ale bude prospešná pre všetkých...