Platobný rozkaz - rýchla smr(š)ť?

O dôvodnosti právnej úpravy rozkazného konania tak, ako je upravená v Občianskom súdnom poriadku v § 172 a nasl. sa už viedli mnohé debaty. Z rôznych strán znejú hlasy pre i proti týmto ustanoveniam. Obhajcovia zrýchlenia a zefektívnenia "poskytovania spravodlivosti" súdmi dokonca premýšľali nad zavedením tzv., pejoratívne označovaného aj "zrýchleného platobného rozkazu", ktorý by bolo možné vydať v prípade, že by navrhovateľ predložil ako dôkaz k žalobnému návrhu vystavenú a splatnú faktúru (obdobne, ako to funguje pri zmenkovom a šekovom platobnom rozkaze - už "len" detail je to, ako dôsledne sú upravené náležitosti týchto cenných papierov, zatiaľ čo na faktúru zákon nekladie také kogentné nároky!)*.

Idea rýchlej a jednoduchej vymožiteľnosti práva však nemusí v nasadenej rýchlosti zvládnuť všetky zákruty a môže ľahko skončiť "v jarku". Najmä ak neprispôsobí rýchlosť jazdy stavu a povahe vozovky. V našom prípade je dôležité prispôsobovať sa úradníckemu aparátu, ktorému je uplatňovanie tohto "hyper-inštitútu" zverené.  Pomerne závažný úkaz nastane vždy, keď nám do práce dorazí pošta z jedného nemenovaného stredoslovenského súdu, v ktorej je dvojtucet "plaťákov", pričom všetky ich vydala jedna osoba. Neviem si predstaviť, ako dokáže jeden človek čítať denne také množstvá žalôb, preskúmať k nim doložené dôkazy, skontrolovať formálne náležitosti a v tom najdôležitejšom, posúdiť oprávnenosť podanej žaloby.  

Aby som odcitoval § 172 ods. 1 v znení knihy u mňa na polici uloženej: "Súd môže aj bez výslovnej žiadosti navrhovateľa a bez vypočutia odporcu vydať platobný rozkaz. ak sa v návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúce zo skutočností uvedených navrhovateľom."  
Tu by bolo možné siahodlho dišputovať o tom, čo to vlastne značí. Právo vyplývajúce zo skutočností uvedených navrhovateľom. Vo všetkých žalobných návrhov sú uvedené tvrdenia, že právo vyplýva zo skutočností navrhovateľom tvrdených. Zo skúsenosti teda vieme, že platobný rozkaz vydá súd vždy vtedy, keď oň požiadame, bez ohľadu na to, či tu nejaké právo je, alebo nie je. Stačí to tvrdiť. Nediskutujme teda, žalujme. 

K tejto roztrpčenej úvahe ma však priviedol jeden konkrétny prípad, ktorý ale nebudem rozoberať podrobne. Uvediem len, že na strane navrhovateľa „N“ neexistuje žiadne právo voči odporcovi „O“. O tom presvedčený a upovedomený „N“ podáva na súd patrične kvetnato odôvodnený žalobný návrh s tým, že žiada o vydanie platobného rozkazu. Rozkaz bude vydaný, a je na „N“, aby sa bránil. Ak podá odpor, navrhovateľ, sklamaný, že pre tento krát sa mu účinné právo zneužiť nepodarilo, vezme svoj žalobný návrh späť. Ak „O" odpor nepodá, je to vlastne jedno... právoplatná hlúposť prestáva byť hlúposťou.  

Opäť zo skúsenosti, ale aj z čisto logického hľadiska, si treba položiť otázku: koľko percent rozhodnutí súdu je absolútne nepodložených na skutkovom stave a akú zásluhu má na tom rozkazné konanie, resp. forma jeho vykonávania? 


K spisovej značke svedomia podávam odôvodnený odpor.

Duálne zobrazovanie predajných a jednotkových cien pozitivisticky

Jozef Gregor Tajovský je interpretovaný v literatúre ako reprezentant literárneho pozitivizmu, a oprávnene. Jeho diela vychádzajú zo skúsenosti, z vlastného pozitivizmu, poznania, veď len také minidiela, aké sa učia na základných školách ako Prvé hodinky alebo Horký chlieb sú jeho detskými skúsenosťami. Jeho vzťah so starým otcom urobil z Tajovského človeka, ktorý poznal problémy ľudí v tej dobe, kedy žil, a tieto problémy v dielach aj patrične rozobral. Pozitivizmus je v živote človeka dôležitý. Vlastná skúsenosť, vlastné poznanie dáva niečo, čo je len ťažko kvantifikovateľné, merateľné, niekedy logicky zdôvodniteľné. V dobách Tajovského trápili ľudí iné problémy (ešte raztie názvy diel "Prvé hodinky", "Horký chlieb"), terajšiu, slovenskú spoločnosť, dovolím si tvrdiť konzumnú spoločnosť, trápi mutácia mien povedané expressis verbis.


Nepoviem nič nové, všetci to vieme, že od 1. januára 2009 bude na Slovensku platiť nová zákonná mena, ktorá nahradí doterajšiu našu "historickú" korunu. Komplikácií bude veľa a už v súčasnosti sa začínajú nejaké tie objavovať. Z už načrtnutého úvodu by som chcel priblížiť niekoľko zaujímavostí, pozitivistických skúseností so zavádzaním meny euro a skúsiť analyzovať, ako zákonodarca pristúpil k transferu platidiel v podmienkach podnikateľov-predajcov.


Generálny zákon o zavedení eura s účinnosťou od 1. januára 2008 ustanovuje detailne podmienky prechodu na novú menu. Priznám sa, že som ho celý nečítal, ale keď som si ho očami prezerala hľadal to, čo som potreboval, zároveň roloval na obrazovke, mal som pocit, že to nie je zákon, ale román. Tak siahodlhé odseky má len máloktorý zákon, ak vôbec nejaký má. Ktovie, asi navrhovateľ chcel, aby ho ľudia čítali na dobrú noc. Poďme však na koreň veci. § 2 ods. 5 Generálneho zákona hovorí (nech vás neodradí v čítaní článku dĺžka predmetnej vety a jej pointa): " Na účel dosiahnutia cenovej neutrality pri prechode na euro a vzhľadom na rozdielnu reálnu hodnotu slovenskej koruny a eura sa jednotkové ceny prepočítavajú zo slovenskej meny na eurá podľa konverzného kurzu s takým počtom desatinných miest a stupňom presnosti, aby neovplyvnili presnosť čiastkových výpočtov a výsledných prepočtov konečných súm cien, platieb a iných hodnôt v eurách, ktoré podliehajú zaokrúhľovaniu na najbližší eurocent podľa osobitných predpisov. Pritom jednotkové ceny sa po prepočte zo slovenskej meny na eurá podľa konverzného kurzu uvádzajú tak, že jednotkové ceny uvedené v eurách majú spravidla najmenej o jedno desatinné miesto viac ako rovnaké jednotkové ceny uvedené v slovenských korunách; jednotkové ceny uvedené v eurách však majú najmenej tri desatinné miesta, ak tento zákon alebo osobitný predpis neupravuje uvádzanie niektorých jednotkových cien s iným počtom desatinných miest, najmä uvádzanie vyššieho počtu desatinných miest pri jednotkových cenách za produkty, výrobky, tovary alebo služby, ktoré sa obvykle predávajú, dodávajú alebo poskytujú vo väčších jednotkových množstvách, napríklad v sieťových odvetviach, v oblasti petrochémie a v oblasti elektronických komunikácií." Toľko len časť z odseku. Jednotkové ceny sú prepočty cien tovarov na kilogramy, litre, metre, metre štvorcové a pod. a obchodníci majú povinnosť ich zobrazovať na cenovkách tovarov podľa nariadenia vlády.


Prvá záludnosť spočíva v tom, že nariadenie vlády, ktoré bolo účinné ešte pred generálnym zákonom, neustanovovalo, na koľko desatinných miest majú byť jednotkové ceny vypočítané. Predajcovia sa priklonili k štandardnému uvádzaniu na dve desatinné miesta. Až generálny zákon inter alia uvádza, že jednotkové ceny uvedené v eurách majú spravidla najmenej o jedno desatinné miesto viac ako rovnaké jednotkové ceny uvedené v slovenských korunách a jednotkové ceny uvedené v eurách majú najmenej tri desatinné miesta. Z toho vyplýva, že jednotkové ceny uvedené v slovenských korunách majú mať spravidla najmenej dve desatinné miesta. Právny háčik je však v slove "spravidla". Tento neurčitý právny pojem dáva teda predajcovi voľnú ruku v tom, na koľko desatinných miest uvedie jednotkovú cenu v slovenských korunách. Ak bolo teda zámerom zákonodarcu, aby predajcovia uvádzali jednotkovú cenu v slovenských korunách na dve desatinné miesta a jednotkovú cenu v eurách na tri desatinné miesta z toho dôvodu, že euromena má inú, nižšiu reálnu hodnotu vyjadrenú v číslach a aby zaokrúhľovaním nevznikali neprimerané rozdiely medzi cenami v slovenských korunách a eurách, tak sa, žiaľ nepodarilo. Slovo "spravidla" tam nemá čo robiť.


Poďme si ukázať ďalší háčik, ľudskejší. Čo má byť uvedené na cenovke tovaru? Poďme si to spočítať. V tomto období má byť na cenovke tovaru uvedená cena:


a) predajná cena tovaru v slovenských korunách,
b) predajná cena tovaru v eurách,
c) jednotková cena tovaru v slovenských korunách,
d) jednotková cena tovaru v eurách.


Problém s identifikáciou tej-ktorej konkrétnej ceny by nemal byť, veď každý obchodník sa snaží čo najzreteľnejšie označiť tovar cenou. Poďme rovno na príklad:
Zoberme si fľašu nejakej whisky, značku nebudeme prezrádzať, ale rátajme s tým, že cena našej whisky za 0,5 L stojí 499,90 Sk (čo by sme nedali Baťovskú cenu, veď to nie je 500,- Sk), a cena za 0,7 L stojí 650,- Sk. Šupom prepočítame jednotkovú cenu a zistíme, že pri pollitrovkewhisky nám jednotková cena za liter vychádza na 999,80, pri sedemdecke je 928,57. Tu vidíme teda dôvod, prečo zákonodarca pristúpil k uvádzaniu jednotkových cien na tovaroch a prepočtom sme zistili, že tá pollitrovka sa nám neoplatí, pretože prí prepočte na liter zaplatíme viacej, ako keby sme si kúpili sedemdecku. S čím však zákonodarca nerátal, to je naša chudoba a my máme vo vrecku len päťstokorunáčku, takže prepočet nám je zbytočný a budeme sa musieť uskromniť s 10 poldecákmi. Sme v polovici a na cenovke našej fľašky už máme dve ceny v slovenských korunách, 499,90 a 999,80, samozrejme, odlíšiteľné tak, aby bolo zrejmé, ktorá cena je predajná a ktorá jednotková. Poďme ďalej, prichádza čarovný dátum 24. august 2008 a obchodníci už musia mať na cenovkách aj prepočet na eurá, keďže sme sa už pre to "naše euro" rozhodli. Pridáme dva stĺpčeky ku cenovke a zázračným číslom 30,126 vydelíme obidve ceny, teda dostaneme 16,59 a 33,187. Cenovka je na svete a my už vieme presne, čo koľko stojí.


Teda summa summarum:


a) pollitra whisky v slovenských korunách stojí 499,90
b) pollitra vhisky v eurách 16,59
c) liter whisky v slovenských korunách 999,80
d) liter whisky v eurách 33,187


V čom je však problém, to je tá zázračná veta citovaná v generálnom zákone. Odhliadnuc od slov v nej, že "na účel dosiahnutia cenovej stability pri prechode na euro" a "vzhľadom na rozdielnu reálnu hodnotu slovenskej koruny a eura", ktoré tam nemajú čo robiť a postačovalo by, keby boli uvedené v dôvodovej správe zákona, sme dospeli ku konštatovaniu, že identifikácia jednotkovej ceny na cenovke je nielen zbytočná pri našej whisky, ale aj jej prepočet je neúčelne formulovaný.


Dobre, zoberme, že sme ekonomickejší a kúpime si sedemdecku a ušetríme pri prepočte na liter nejaké peniažky. Jeden háčik sa nám však znova objavuje, dovolím si tvrdiť, že ide o absurditu -prepočet na jednotkové ceny pri tovaroch rovnakého druhu, ktoré ne/majú tak široký sortiment, aby bolo účelné prepočítavať jednotkovú cenu. Ak existuje z daného druhu tovaru len jeden sortiment výrobkov od jedného predajcu, tak nemáme s čím porovnávať daný výrobok a neostáva nám nič iné, len si ho kúpiť. Skôr je takýto tovar výnimkou a momentálne ma nič nenapadá, ale určite by sme niečo našli. Čo však v prípade, keď si máme možnosť vybrať z daného druhu tovaru? Veď predsa na základe jednotkovej ceny zistíme, že čo sa nám oplatí kúpiť, nie? Omyl. Chceme si kúpiť jedno pivo a vyberáme si. Porovnávaním zistíme, že jedno pivo je pri prepočte na liter drahšie, iné lacnejšie. Má však byť cena pri výbere určujúca? Nemala by to byť skôr kvalita, chuť piva, naša značka, benefit v podobe nejakej výhry alebo ďalšia fľaša do našej zbierky?


Vylúštenie tohto rébusu nechávam na vás, skúste o tom porozmýšľať. Moju pozitivisticko-tajovskovskú skúsenosť pri výbere tovaru zákazníkmi si radšej nechám pre seba. Hlavná vec, že sa obchodníci nemusia nudiť a všetko prepočítavať na jednotkovú cenu. Poviete mi, načo mi je dobré vedieť, koľko stojí kilogram zubnej pasty?

P. S.: Tie ceny whisky berte s rezervou, išlo by asi o podradnejšiu fľašu alebo o veľmi vysokú zľavu.

Umenie práva

Keď sa spýtali J. Derridu, aký je rozdiel medzi poznaním a múdrosťou, odpovedal:

„Môžeš toho vedieť veľa, ale vôbec nebyť múdry. Medzi poznaním a múdrosťou je priepasť. Táto priepasť by nám ale nemala zabrániť v snahe dozvedieť sa čo najviac pred tým, než spravíme nejaké rozhodnutie. Viem však, že moment rozhodnutia je už skokom na druhú stranu.“

Platné právo, ako súbor kodifikovaných odpovedí na otázky dobrého a zlého, stojí teda na strane priepasti, z ktorej sa každý deň odrážame. Aby sme preskakovaním uplatnili naučené, a dopadom preukázali pochopené. Niet však odrazu bez poznania, ani dopadu bez múdrosti.

Právnici vedú akýsi život večného artistu. Preskákali stovky predstavení, no priepasť pod nimi je stále tá istá. Posudzujú, uplatňujú, rozhodujú, neustále vedú súboj medzi dobrom poznania a spravodlivosťou múdrosti. 

Milí právnici, nech je našou najvyššou cnosťou predstavivosť. Nastal čas, kedy by sme z práva mali spraviť umenie. Predstavte si to.

A nech je Vám všetkým tento blog inšpiráciou.

Excerptá z knižky prof. Krskovej - Etické desatoro začínajúceho právnika

Prof. Krsková vo svojej knihe Etické desatoro začínajúceho právnika píše:


(...)
Napríklad ak bývalý americký prezident Bill Clinton, absolvent právnickej fakulty na Yale, aspoň v kútiku duše dúfal, že po odchode z najvyššieho úradu bude môcť využiť svoje znalosti a skúsenosti pre právnickú prax v rodnom Arkansase, jeho predstavy sa rozplynuli v neistote. Disciplinárny senát Najvyššieho súdu Arkansasu navrhol, aby mu odňali licenciu kvôli neprípustnému správaniu. Nestačila mu totiž aféra s Paulou Jonesovou, ktorá ho žalovala za sexuálne obťažovanie, musel prejsť peklom impeachmentu, čo sa stalo iba po druhýkrát v americkej histórii, za falošnú výpoveď v afére s Monikou Lewinskou. Exprezident mal štyridsať dní na to, aby dokázal, prečo by nemal byť zo zoznamu advokátov vyčiarknutý.


(...)


Napríklad Najvyšší správny súd ČR sa vo svojom rozsudku vyjadril, že "Pravidlá profesijnej etiky a pravidlá súťaže advokátov Českej republiky zaväzujú advokáta k určitému správaniu, nielen pri výkone advokácie, ale aj v súkromnej sfére, pričom hlavným dôvodom je ochrana advokátskeho stavu a ochrana verejných záujmov. Požiadavka na poctivé, čestné a slušné správanie advokáta vymedzené v čl. 4 ods. 1 Pravidiel treba chápať ako generálnu skutkovú podstatu pokrývajúcu pravidlá v celej ich šírke. Požiadavka poctivosti, čestnosti a slušnosti teda platí nielen pre výkon advokácie, ale aj pre súkromný život advokáta, pre vzťahy k jeho súkromným veriteľom a dlžníkom, pre jeho prejavy na verejnosti, pre jeho správanie v spoločenskom styku a pod." (Rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR v Brne z 31. mája 2004, sp. zn. 5 As 34/2003pe)


Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je známy prípad, že za disciplinárne previnenie sa uznalo aj nevhodné správanie advokáta pri jeho rozvode.


(...)


Citované z:
Krsková, A.: Etické desatoro začínajúceho právnika. Bratislava : Iura Edition 2008, s. 40.

Download a doktrína vyčerpania práv

Prvým predajom alebo iným prvým prevodom vlastníckeho práva k originálu alebo k rozmnoženine diela v hmotnej podobe je vo vzťahu k takémuto originálu alebo rozmnoženine diela právo autora na rozširovanie vyčerpané. Právo na prenájom diela a právo na vypožičanie diela zostáva nedotknuté.

Takýmto spôsobom je par excellence definovaná doktrína vyčerpania práv v autorskom práve v Českej republike. Perfekcia diela je k tomu obmedzená na územie členských štátov Európskeho spoločenstva alebo inej zmluvnej strany Dohody o Európskom hospodárskom priestore.

Exhaustio (z lat. vyčerpanie) práva je tak nástrojom, kedy sa potláča sila autorského, konkrétne výhradného majetkového autorského práva k nejakému dielu nad právom vlastníckym. Zákon v tejto línii preferuje vlastnícke právo nad právo autorské, pretože ak by predajom alebo iným prvým prevodom vlastníckeho práva k originálu alebo k rozmnoženine autorského diela v hmotnej podobe nebolo autorom vyčerpané, skonzumované, autor by sa mohol domáhať vydania autorského diela kedykoľvek sine adiecta.

Ako je to však s vyčerpaním práva pri sťahovaní rôznych programov, hier, hudby alebo iných počítačových aplikácií prostredníctvom internetu? V dnešnej dobe nie je problémom kúpiť si zákonne hudbu cez internet. Dostupnosť , najmä cenová nákupu hudby cez internet otvára rôzne autorskoprávne otázky.

Dielom podľa autorského práva je akékoľvek literárne, umelecké alebo vedecké dielo, ktoré je jedinečným výsledkom kreatívnej činnosti autora a je vyjadrené v akejkoľvek objektívne vnímateľnej podobe, vrátane podoby elektronickej. To sú len niektoré základné znaky autorského diela. Za príklad sme si zobrali hudbu. Hudba je umeleckým dielom tvoriacej činnosti hudobníka (komponenta), ktorá je vyjadrená vo vnímateľnej podobe prostredníctvom sluchu. V tomto prípade nás na účely analýzy definície doktríny vyčerpania práv zaujíma najmä aspekt zhmotnenia autorského diela – hudby – na pevnom, hmotnom, nosiči. Doktrína vyčerpania práv podľa českého autorského práva je limitovaná na originál alebo rozmnoženinu diela v hmotnej podobe, teda v našom príklade na CD, DVD alebo inom pamäťovom médiu. Download, a teda kúpa hudby cez internet neprebieha prostredníctvom kúpy konkrétneho pamäťového média prostredníctvom downloadu, na ktorom je zaznamenané autorské dielo, ale stiahnutím vybranej hudby prostredníctvom internetových sietí. Po stiahnutí diela dochádza k zapísaniu hudby aj na pamäťové médium (harddisk) počítača, ten však nebol predmetom kúpy.

Na základe toho môžeme konštatovať, že stiahnutím hudby sa nevyčerpáva distribučné autorské právo, ktoré je predmetom vzťahu medzi autorom a distribučnou spoločnosťou, prostredníctvom downloadu. Vecné vlastnícke právo tak nie je dotknuté a osoba, ktorá si predmetnú hudbu stiahla, nemôže sa domáhať nároku zakázať ďalšie sťahovanie hudby prostredníctvom internetu. Opačná situácia je však v prípade pevného nosiča, kedy k vyčerpaniu práva dochádza a je na tej-ktorej osobe, ktorá vlastní legálne CD alebo DVD, či ho scudzí, alebo si ho ponechá. V tomto prípade sa autor ochrany domáhať nemôže, nevylučuje sa však právo na slušné vyrovnanie. V prípade downloadu sa doktrína vyčerpania práv neuplatňuje a distribučná spoločnosť môže xy-krát podľa dohody s autorom poskytnúť sťahovanie hudby cez internet.

Nový Občiansky zákonník

V Slovenskej republike na základe recepčnej normy v Ústave SR je v platnosti a účinnosti už 44 rokov zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v z. n. p. Je to už veľmi dlhá doba, ale nie natoľko dlhá ako napríklad v susednom Rakúsku, kde je stále platný a účinný ABGB z roku 1811. Áno, už takmer 200 rokov tam platí prameň súkromného práva a wikipedia uvádza, že 3/4 textu neboli zatiaľ novelizované. Možno porovnávam neporovnateľné, pretože Rakúsko neprešlo takými štátoprávnymi zmenami ako Slovenská republika, ale minimálne na zamyslenie to je.


Slovenská republika v 21. storočí však volá po kodifikácii súkromného práva. Súčasný Občiansky zákonník, ktorý je základným prameňom súkromného práva, je rozobraný. Nielen, že je neprehľadný a že obsahuje množstvo lomených paragrafov a sú vypustené celé časti zákona, ale aj stupeň jeho dôležitosti v spoločnosti je významne ochromený. Duplicitná úprava zmluvných typov v Občianskom zákonníku a v Obchodnom zákonníku neprispieva k právnej istote ich účastníkov. Nechcem zľahčovať význam Obchodného zákonníka, to v žiadnom prípade nie, pretože plní svoju funkciu a v Slovenskej republike ešte nie je vybudované natoľko podnikateľské prostredie, aby sme mohli základný predpis obchodného práva, ktorý má prispievať k jeho budovaniu, zrušiť, ale duplicitná úprava zmlúv je, podľa môjho názoru, zbytočná. Zákonodarca by sa mal jednoznačne vyjadriť, či bude v právnom poriadku výlučne platiť rímskoprávna zásada "Nemo plus iuris...", alebo nie.
Po kodifikácii určite volajú aj študenti (takže aj ja). I keď si to prioritne neuvedomujeme, nový Občiansky zákonník by nám pomohol. Ako som už naznačil, zákonodarca by sa mal uberať cestou komercializácie Občianskeho zákonníka, ustanoviť iba v jednom zákone konkrétny zmluvný typ a v ňom prípadne ustanoviť odchýlky pre zvláštne subjekty (napr. podnikateľov). Vtedy by bol aj priestor na detailnejšiu a hlbšiu analýzu jednotlivých inštitútov. Bolo by určite pre nás lepšie, keby sme nosili jeden zákon (i keď hrubší), ako 5-10 zákonov


Kodifikáciou súkromného práva sa otvára množstvo ďalších otázok. Toto bol len veľmi stručný úvod, ktorý načrtol základné otázky kodifikácie súkromného práva. Preto verme, že kompetentní vytvoria priestor pre kompetentných, aby bol skutočne Občiansky zákonník prijatý v takej podobe, že bude slúžiť celej spoločnosti.

László Bitó - Kniha o dobrej smrti. Eutelia - Eutanázia

Táto knižôčka ma zaujala už nadpisom. Keď si zobierete už len ten nadpis a v ňom termín "dobrá smrť". Aká je to dobrá smrť? Existuje dobrá smrť? Odpovede na tieto otázky dá sama knižka.


Pred niekoľkými týždňami som medzi kamarátmi vyvolal diskusiu o eutanázii. To som však ešte túto knižku nemal prečítanú a tak som zdieľaľ názory spolu s nimi. Diskusia sa viedla hlavne smerom, či je eutanázia samovražda, dokonca, či je eutanázia asistovanou samovraždou. Bol som o tom presvedčený a ešte aj teraz (už po prečítaní Knihy o dobrej smrti) si myslím, že sčasti je.


Ďalšie, čo ma zaujalo, bol termín eutélia. Nikdy som ho predtým nepočul. Na konci knihy v prílohách, konkrétne v prílohe č. 1, nazvanej Rozdiely medzi eutanáziou a eutéliou predložené na spoločenský diskurz, sú porovnané tieto dva inštitúty. Z porovnania má jasne navrh eutélia, napr. v kolonke cieľ je eutanázii priradené - vyvolanie, spôsobenie rýchlej smrti; eutélii je priradené prijatie smrti, konečnosti života. Alebo vzťah k poslednému úseku života eutanázia znamená skrátenie, eutélia uľahčenie, dokonca obohatenie. Jasné, dá sa aj na toto diskutovať.


Eutanázia-eutélia je na Slovensku ešte len v plienkach čo sa týka právneho zakotvenia (netreba byť právnik, aby to človek vedel, stačí okolo seba počúvať). Čo však nie je v plienkach, je medicína, pretože tá už v súčasnosti dokáže udržať človeka pri živote, aj keď vám zlyhajú základné životné orgány. Takéto umelé udržovanie človeka "pri živote" je nielen nehospodárne, ale aj podľa mňa nehumánne. Samozrejme, od toho sú tu lekári, aby posúdili, či má ešte takýto človek nejakú šancu, alebo nie. Ešte sú tu príbuzní, rodičia, deti, ktorí by však nemali mať v tomto rozhodovaní veľké slovo. Hippokratova prísaha hovorí lekárom, že majú liečiť a toto považujem za najdôležitejšie pri uvažovaní o eutanázii-eutélii. Opakujem ale, že ak už človek nemá nádej, alebo nádej je tak malá, že pacientovi spôsobujeme iba dlhodobé utrpenie z umelého udržiavania života, je eutanázia-eutélia namieste.
Keď sa už prijímajú zákony o tom, ako hlasno má ísť reklama v televízore, bolo by dobré vyvolať aj verejnú diskusiu na túto tému a prijať v tejto oblasti nejaké rozumné pravidlá.


"(...) Pýtate sa, aká je príkladná, dobrá smrť? Taká, že keď naposledy vydýchneme, tí, čo boli pri eutéliových rituáloch pri nás, si povzdychnú: "Aj ja chcem umrieť takto." Týmto konečným naplnením našej lásky pomôžeme zmierniť ich strach zo smrti, aby mohli žiť plnšim, šťastnejším životom. (...)"*


* Bitó, L.: Kniha o dobrej smrti. Eutelia - Eutanázia, str. 239

Jiří Přibáň - Hranice práva a tolerance - úryvok

V české společnosti měli vždy větší dúvěru umělci než právníci a zákonodárci. Byli to umělci, kteří také převzali v moderní době roli moralistú a často v ní setrvávají dodnes. Řekli jsme již, že postmoderní pojetí svobody a rovnosti úzce souvisí s pošetilostí a bláznivostí, teda s cnostmi umění. Nemělo by však také právo mít charakter jistého umění, jak tomu bylo kdysi v antice i středověku? Vždyť i spravedlnost v etickém slova zmyslu je stejně jako umělecký čin imaginací svého druhu. Umění dnes nahradilo mravouku. Nastal čas, kdy bychom měli z práva učinit umění.

Právníci bez schopnosti argumentovat z hlediska spravedlnosti se nemohou stát umělci v tomto smyslu a vždy zústanou jen pasívními vykonavateli cizí vúle a svrchovanosti, nikoli vlastní suverenity práva. Je teda zřejmé, že nám zde nejde v žádném případe o nahrazení práva etickou spravedlností. Jde nám především o to, aby se z institucí právního státu nevytratilo přirozené napětí mezi právem a spravedlností, které bylo práve moderním myšlením zcela potlačeno. Toto napětí musí však zústat neredukovatelné, protože právo bez spravedlnosti se proměňuje v cosi blízké jazyku hermetických věd i s despotikým slovníkem, který k takovým vědám patří."

*Přibáň, J.: Hranice práva a tolerance. Praha : Sociologické nakladatelství 1997, s. 76-77.