Právo a jazyk (Prolegoména k vlastným interdisciplinárnym štúdiám)
V posledných desaťročiach vzniklo a prežíva niekoľko tzv. hnutí „Law ands“[1], najmä Právo a ekonómia, Právo a spoločnosť, Právna antropológia, Sociológia práva, Critical legal studies či „Whiteovo“ Právo a literatúra. Mohlo by sa zdať, že tieto disciplíny už priam nasilu hľadajú široké spojenie tam, kde sa nachádza iba tenká trecia plocha dvoch rozdielnych vedeckých disciplín. Vtipne v tomto smere vyznie prednáška Lord Justice Sedleyho s názvom Právo a inštalatérstvo[2], ktorú na Jinom práve preložil Michal Bobek. Keďže sám v názve používam formuláciu „Právo a...“, budem sa riadiť trefnou bodkou prekladateľa zmienenej prednášky, že „vše tedy asi bude o zdravé rovnováze mezi různými typy kontextuálních argumentů jiných vědeckých či normativních systémů, které právu vypomáhají a dále o určité hodnotové transparentnosti v přiznání, čím vlastně argumentuji a proč.“[3]
Poznamenám preto na úvod, že názov „právo a jazyk“ je v kontexte predchádzajúceho špecifický. Jazyk nie je na rozdiel od sociológie, ekonómie či antropológie samostatnou vedou, pričom veda o jazyku sa označuje ako lingvistika. Našim cieľom ale nebude pracovať výlučne s pojmovým aparátom lingvistiky, ale chceme sa zaoberať jazykom v širšom kontexte, neopomenúc aj jeho literárne, hermeneutické či semiotické funkcie. Doteraz, napríklad, nie je jasne stanovený vzťah medzi semiotikou (semiológiou po Saussureovsky) a lingvistikou, pričom Saussure považoval lingvistiku za pododvetvie semiotiky[4]. Argumentoval tým, že lingvistika je iba časťou tejto všeobecnej vedy o znakoch – jazyk je iba jeden zo znakových systémov[5]. V súčasnosti sa však tieto dve vedy považujú skôr za konkurujúce si, príp. sa vyzdvihuje lingvistika nad semiotiku. Aj pre tieto rozpory som sa rozhodol svoje skúmanie „obmedziť a rozšíriť“ na všetky súvislosti spájajúce právo s jazykom, bez ohľadu na to, akú vedu by bolo na skúmanie jazyka vhodné použiť.
Jazykovedec Georges Mounin zastával názor, že právny jazyk je iba obyčajným nástrojom na vyjadrenie právnej informácie, teda prisudzoval lingvistike iba okrajovú úlohu v právnej vede.[6] Ja som, naopak, názoru, že jazykoveda, tým, že jazyk je kľúčovým nástrojom právnikov pri ich práci, má mnohé čo právnej vede povedať. A ide aj, ale nielen, o otázky prekladu právnych textov (či textu zákona alebo ostatných textov „sekundárnych“). Nielen, pretože lingvistika má svoje vlastné inštrumentárium slúžiace i na prácu interpretačnú či rekogničnú. A to sú bezosporu funkcie jazyka, ktoré právnik bohato využije. Podrobnejšie sa im budeme určite venovať neskôr.
Nie náhodou pokračujeme touto témou náš Denník jedného čítania. Prvá kapitola knihy James Boyd Whitea – The legal imagination – sa týka práve vzťahu práva (a právnika) k jazyku. Kladie si za úlohu „vypátrať a definovať profesionálny jazyk (právnikov), a načrtnúť hranicu medzi tým, čo (právnik) robí s jazykom a všetkým ostatným, čo vo svojej praxi robí. (...) Je také očividné, že právnik používa jazyk v každej fáze svojho profesijného života, že by sme ľahko mohli skĺznuť do presvedčenia, že popis jeho práce s jazykom úplne opisuje celú jeho praktickú činnosť, že niet žiadnej inej činnosti v jeho právnej praxi.“[7] Z reštriktívnych príčin preto uvádza aj prípady, keď je potrebné pre úspešný výkon funkcie právnika používať aj prostriedky neverbálnej komunikácie, vnútorné uvažovanie či inštinkt (najmä v prípade ústneho pojednávania pred súdom alebo iným orgánom, pri výsluchu, vyjednávaní, jednaní atp.). Dôležité je teda, z dôvodu určitej potreby rovnováhy, priznať, že sú mnohé oblasti v práve, ku ktorým má viac čo povedať z hľadiska „pracovných nástrojov“ napr. taká psychológia.
Jazyk práva a jazyk právnikov
Rozdelenie jazyka v práve, pochádzajúce od Bronisława Wróblewskiho[8], na jazyk právny a jazyk právnický[9], reflektuje rozdielne funkcie jazyka v práve.
Jazyk práva slúži ako prostriedok na vyjadrenie právne - normatívnej regulácie, t.j. sú v ňom vyjadrené pramene práva, ako aj akty jeho aplikácie. Ide teda o akýsi jazyk platného, pozitívneho práva. Jeho charakteristikou by mala byť pojmová celistvosť, sémantická kongruentnosť a jednoznačnosť, obmedzené množstvo aplikovaných pojmov, stručnosť, jasnosť, potlačená expresívnosť či niekedy aj imperatívnosť výpovede. Ide o naplnenie preskriptívnej funkcie právneho jazyka a je súčasťou odborného jazyka.
Naopak, jazyk právnikov je jazyk právnej vedy, aplikačnej praxe (napr. advokátskej) i právny slang[10], užívaný osobami používajúcimi a interpretujúcimi právo, teda jazyk prirodzený (na rozdiel od odborného – jazyka práva). Plní najmä deskriptívnu funkciu jazyka, keď jeho prostredníctvom sa dozvedáme o direktívach stanovených jazykom práva, príp. tieto direktívy ovplyvňujeme. Metajazyk. Ide o profesijný žargón, slang, ktorý v podstate nemusí byť v určitých prejavoch ani jazykom spisovným[11].
Wróblewski ďalej poukazuje na to, že termín právny jazyk je odvodený od lexému právo, zatiaľ čo právnický jazyk sa odvodzuje z lexému právnik. Obidva tieto stupne je potrebné rozlíšiť aj sémanticky, pričom jazyk práva je prvým sémantickým stupňom a jazyk právnikov je druhým sémantickým stupňom. Vyplýva z toho okrem iného možnosť vnútrojazykového prekladu.[12] Najlepšie si ale načrtnuté rozdelenie zdokumentujeme na príkladoch.
Príklad 1:
(A) jazyk práva – Právny úkon vykonaný osobou, ktorá nemá spôsobilosť na právne úkony, nemá právne účinky. (§14 ods. 1 Občianskeho zákonníka Poľského)
(B) jazyk právnikov – Občiansky zákonník neumožňuje osobám bez spôsobilosti na právne úkony vykonávať právne úkony. Podľa zákonníka bude taký úkon neúčinný, t.j. nevyvolá žiadne právne účinky.
(C) parafráza v prirodzenom jazyku – (mama dvanásťročnému synovi) – „Synak, aj keby si mal toľko peňazí, si ešte malí, a preto nemôžeš kúpiť auto.[13]
Príklad 2:
(A) Jazyk práva – (1) Kto iného úmyselne usmrtí s vopred uváženou pohnútkou, potrestá sa odňatím slobody na dvadsať rokov až dvadsaťpäť rokov. (2) Odňatím slobody na dvadsaťpäť rokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 (...) na dvoch osobách, (§144 ods. TZ)
(B) Jazyk právnikov – Trestný zákon trestá úkladnú vraždu a ustanovuje trest za jej spáchanie. Podľa zákona môže byť páchateľ odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 20 až 25 rokov. V prípade, že sa páchateľ dopustí úkladnej vraždy na dvoch alebo viacerých osobách, môže mu byť uložený trest odňatia slobody na 25 rokov, alebo na doživotie.
(C) Prirodzený jazyk - Vieš, že zastrelil svojich susedov? Teraz mu hrozí, že bude do konca života sedieť vo väzení.[14]
Dôvod, prečo začíname - i pokračujeme – písať o jazyku v práve z akéhosi vzdialenejšieho odstupu je prostý. Právnik sa stáva otrokom svojho jazyka, a najčastejšie si to uvedomí práve pri impulze z vonku – napríklad: keď vám priateľ povie: už zase rozprávaš ako právnik. O jednom takom uvedomení si rozpráva Mark Twain v knižke Život na Mississippi. White so svojej knihy The Legal imagination vybral pasáž, v ktorej si starý kapitán lode v rozhovore s pasažierom a v následnej vnútornej úvahe zúfa, že už nevidí vody rieky Mississippi romanticky či krásne (ako mu ich opísal pasažier), ale každým pohľadom rieku analyzuje pre potreby bezpečnej plavby po nej a v každej, aj tej minimálnej drobnosti, vidí informáciu dôležitú pre svoje remeslo. „A nie je (kapitán) niekedy zvedavý, či priučením sa svojmu remeslu viac stratil než získal?“[15] Tak si aj právnik musí uvedomiť, že svojím vzdelaním nielen získava nový pohľad na veci a naučí sa pracovať s „novým“ jazykom, ale aj postupne stráca schopnosť vrátiť sa k svojmu predošlému pohľadu či jazyku. Týmto „vedeckým“ výletom sa preto hodláme posúdiť, ako pracujú právnici s jazykom, čím môžu svoju prácu s ním zlepšiť a kde ich naopak jazyk obmedzuje.
V nasledujúcom článku tohto viacvrstvového zážitku sa budeme venovať interpretácii textu (v práve) a sémantickým otázkam jazyka.
[1] Galanter, M., Edwards, M.: Introduction: The path of the law ands, dostupné: http://marcgalanter.net/Documents/papers/scannedpdf/thepathofthelawands.pdf
[2] http://jinepravo.blogspot.com/2008/09/prvo-instalatrstv.html
[3] ibid
[4] de Saussure, F.: Kurs obecné lingvistiky, ACADEMIA, Praha, 1996, str. 52, marg. č. 33.
[5] Príkladom, kedy sa právna informácia prenáša odlišným znakovým systémom od písma sú napr. dopravné značky v cestnej premávke (t.j. symboly) či zvukové a zrakové signály s dopravou spojené.
[6] Mounin, G.: La linguistique comme science auxiliare dans les desriptions jurisdiques, Montrél, 1979, cit. z: Tomášek, M.: Překlad v právní praxi, Linde, 2003, str. 13.
[7] White, J.–B.: The Legal imagination, University Of Chicago Press, 1985, str. 1.
[8] Wróblewski, Język prawny i prawniczy, Kraków 1949.
[9] Dovolím si na tomto mieste poupraviť terminológiu, hoc už bežne užívanú, a na účely svojej štúdie premenovať jazyk právny na jazyk práva a jazyk právnický na jazyk právnikov. Termín právny jazyk ponecháme samostatne stojacim pojmom, značiacim všeobecný odborný právny jazyk, zahŕňajúci všetky aspekty súvisiace s právom.
[10] Hollander, P.: Filosofie práva, Aleš Čeněk, Plzeň, 2006, str. 215.
[11] Tomášek, M.: Překlad v právní praxi, Linde, 2003, str. 25.
[12] Tomášek, M.: Překlad v právní praxi, Linde, 2003, str. 18.
[13] http://webcache.googleusercontent.com/search?q=cache:KR9BRQ8zJXYJ:terroryzm.marena.com.pl/%3Fr%3DJ%C4%99zyk_prawniczy+Pie%C5%84kos,+Podstawy+juryslingwistyki.+rapidshare&cd=1&hl=sk&ct=clnk&gl=sk&client=opera
[14] Ibid, s autorovou transkripciou na Slovenské reálie.
[15] Twain. M.: Život na Mississippi, cit.z.: White, J.B.: The Legal imagination, str. 11.